Keby sa dejiny krútili inak, možno by sa meno Borisa Pilňaka spomínalo jedným dychom s Jamesom Joyceom, Williamom Burroughsom či Williamom Faulknerom ako s najväčšími prozaickými experimentátormi. Má schopnosť tvarovať jazyk do absurdných obrazov, písať tak, že sa to podobá na zrkadlový labyrint v momente, keď v ňom začne stroboskopické svetlo zbesilo blikať a zároveň s naliehavosťou kňaza v extáze hovoriť o posledných veciach človeka.
Tyran, handra a sedem obetí Čítajte Kniha Stroje a vlky, ktorú v bohatom preklade Ivany Kupkovej prinieslo vydavateľstvo Európa, vás presvedčí o tom, že zlaté časy literárneho experimentu v modernistickom Rusku patria k tomu najdivokejšiemu, čo sa v literatúre zrodilo. Prosto, keď sa kyvadlo dejín vychýlilo do svojho boľševického extrému, hranice prestali existovať.
Wogau
Boris Pilňak sa narodil v roku 1894 malom mestečku Možajsk v rodine nemeckého veterinára a jeho ruskej manželky. Povolžskí Nemci prišli na šíre stepi v okolí Volgy na pozvanie Kataríny Veľkej v druhej polovici 18. storočia ako kolonizátori.
(zdroj: Foto - Archív SME)Boris Andrejevič Wogau, lebo tak sa volal občianskym menom, spoznával ako veterinárov synček od detstva bohaté poľnohospodárske usadlosti, šíru Rus dolnej Volgy, excentrickú sedliacku spoločnosť, v ktorej sa snúbila nemecká pracovitosť a tradičná ruská duša. Už v roku 1915 publikoval svoje prvé texty pod pseudonymom Boris Pilňak – čo je meno dediny, kde istý čas bývali. V nepokojných dobách začal študovať ekonómiu v Moskve, kde okrem štúdia do seba vstrebával aj ruskú umeleckú revolučnosť sprevádzajúcu pád cárskeho impéria a výbuch novej spoločnosti.
Ruská avantgarda zažívala svoje najvýbušnejšie časy, hľadajúc v oslobodených slovách a futuristickej vízii novú reč spoločnosti. Boris Pilňak patril medzi tých najrevolučnejších a jeho texty, najmä román Holý rok (1922) vnímala ruská revolučne naladená literárna kritika ako jazyk novej prózy.
