Pred niekoľkými dňami oslávil 90 rokov a to tým najlepším spôsobom – tretím historickým románom o panovníckom rode Habsburgovcov, s ktorým sú tesne spojené aj slovenské dejiny 18. storočia. Po Márii Terézii (Milujte kráľovnú, 1984) a Jozefovi II. (Verte cisárovi, 2016) prišiel na rad ďalší syn veľkej panovníčky – Leopold (Bezhlavý čas, Ikar 2022). Anton Hykisch však do žánru historického románu vstúpil iným skvelým románom.
Spisovateľ Gábor Németh: Maďarská vláda je demokratická len preto, že ju možno zvrhnúť Čítajte Dvojdielny román Čas majstrov (1977) bol v sedemdesiatych rokoch zrejme aj akýmsi vaším útekom od dobovej problematiky znormalizovaného Československa – s vaším životopisom to bolo aj dosť pochopiteľné (pokus o emigráciu, zošrotovanie jednej knihy, kritika inej knihy o Kanade...). Napokon sa ukázalo, že historické romány sú pre vás nielen východiskom, ale aj žánrom, v ktorom ste sa akoby našli. Čo vás viedlo k tejto zmene žánru, s čím ste sa museli vyrovnávať, na čo sústrediť autorskú invenciu a prípravu? Dovtedy ste boli známy skôr modernou prózou.
Uprostred sedemdesiatych rokov bolo jasné, že politická normalizácia potrvá dlho. Bol som štyridsiatnik, plný síl a nehodlal som sa zmieriť s predstavou, že už nikdy nebudem písať a publikovať. Bolo mi jasné, že písať romány zo súčasnosti znamenalo písať s vnútornou cenzúrou, zamlčovať, skrášľovať, mučiť samého seba.
Malý článok môjho gymnaziálneho profesora Gindla v štiavnických novinách o tajomnom Majstrovi M. S. ma priviedol na nápad napísať fiktívny životopis neskorogotického umelca. Aby som získal „ideovú“ platformu, využil som blížiace sa 250. výročie baníckeho povstania v stredoslovenských banských mestách (1524 – 1525).
Navyše to boli aj roky tureckých výbojov, katastrofa pri Moháči, atď. A už máte javisko, ako sa patrí! Len ho zaplniť postavami a príbehmi. Podarilo sa oklamať ideovú cenzúru. Pod formou románu o heroickom povstaní pracujúcich proti pánom vznikol dvojdielny román s celkom iným vyznením.
Aké miesto v tejto zmene žánru mala vaša mladosť v Banskej Štiavnici? Tam na vás dýchala minulosť z každého kúska mesta...
Nepochybne narodiť sa v Banskej Štiavnici znamenalo dýchať históriu takmer od prvého nádychu. Pamätám si zážitok z detstva, možno som ležal v kočíku a môj prvý pohľad smerom nahor bola mohutná valená klenba. Podbránie starého domu starých rodičov v Ružovej ulici. Neskôr ako študent som na Starom zámku videl, ako sprievodca vybral z debny plnej lebiek jednu s dierou uprostred čela – bojovník usmrtený šípom osmanského útočníka! V takom meste sa histórii nedá uniknúť.
Vráťme sa ešte k vášmu pokusu o útek – ako vás autorsky ovplyvnila táto skúsenosť? V knihe Námestie v Mähringu ste ju spracovali literárne.
Bol to paradox života. Zanietený Štiavničan – zároveň uteká z rodného mesta. To je dlhá osobná história. Som dieťa z rozvrátenej rodiny. V čase puberty moja rozvedená matka odišla pracovať do Prahy. Nechala ma bývať u starej tety pod Starým zámkom. V tých stalinských časoch bola Štiavnica rozpadajúcim sa mestečkom s devastovaným historickým jadrom.
Bol rok po februári 1948, keď komunisti prevzali moc. Bol som dieťa z buržoáznej nepriateľskej rodiny. Nevidel som žiadnu perspektívu. My mladí sme boli generáciou rozhlasu. Ako študent som večer a v noci počúval na krátkych vlnách programy BBC, Hlasu Ameriky, Rádio Vatikán.... Slobodný svet!
A tak sme sa traja spolužiaci vydali do západných Čiech a chceli sme sa dostať do amerického sektora západného Nemecka... Úder. Väzenia. Výsluchy. Prvé stretnutie s brutalitou totalitnej moci ma poznačilo na celý život.
V roku 1983 som písal diplomovku na tému Problémy historického románu 70. rokov, kde som analyzoval aj váš Čas majstrov, ktorý som považoval za najlepší román v tomto žánri daného obdobia, tvrdiac: „... (Čas majstrov) je najvhodnejším zosúladením faktickej a fiktívnej stánky literárneho diela... (autorovi) sa podarilo umelecky presvedčivo zjednotiť individuálnosť životných osudov svojich hrdinov s celospoločenským dianím a tak zachytiť človeka v dejinách a dejiny v človeku.“ Táto autorská metóda sa zrejme prejavila aj v habsburskej trilógii (Milujte kráľovnú, Verte cisárovi, Bezhlavý čas). Prepracovali ste ju, vycizelovali, presýtili faktami vďaka dôkladnému rešeršovaniu prameňov...?
K písaniu historických románov som pristúpil po dôkladnej znalosti domácej a svetovej prózy. Ako vysokoškolák-ekonóm som sa cítil v literatúre veľmi neisto. Po skončení štúdia som pozorne čítal desiatky, stovky románov svetovej literatúry. Učil som sa umeniu prózy, kompozície, dialógu... V historických románoch máte dva prúdy.
