Štefan Bučko je slovenský herec a recitátor. Absolvoval štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení a hneď po škole sa stal členom Činohry Slovenského národného divadla, kde dodnes pôsobí ako člen hereckého súboru.
Od roku 2008 do roku 2011 bol tiež riaditeľom Činohry SND. Na VŠMU pôsobí ako pedagóg umeleckého prednesu. Jeho nezabudnuteľný hlas môžete poznať napríklad aj z dabingu, televízie alebo rozhlasu.
S manželkou, džezovou speváčkou Adrienou Bartošovou, má dcéru Andreu. Tá na VŠMU vyštudovala divadelnú réžiu, v súčasnosti sa však venuje najmä spevu, komponovaniu a písaniu hudby. Okrem toho ju v SND môžete vidieť v inscenáciách Milada a Morena.
V Morene účinkuje spolu so svojou kolegyňou a kamarátkou Dominikou Kavaschovou, s ktorou na základe tejto inscenácie vytvorili aj rovnomennú kapelu a vydali CD.
Aká bola vaša cesta k umeniu?
Štefan Bučko: Od detstva som čítal veľa a rád. Aj pod perinou s baterkou v ruke. Tam kdesi je základ mojich dnešných dioptrií. Boli to zväčša romány, pri ktorých som slzil nielen od dojatia, ale aj od toho, že mi začal slabnúť zrak.
Okolo puberty som začal čítať poéziu. Už ako pätnásťročný som vedel Zakliatu pannu vo Váhu a Divného Janka naspamäť, hoci som túto baladu nikde verejne neprezentoval. Ale odrážala všetky moje vtedajšie pocity.
Bál som sa zlyhania, zajakával som sa, zároveň som túžil po veľkom čine. Mal som pocit, že mi nikto nerozumie, ale uvedomoval som si aj svoju nedôslednosť ako hlavný hrdina tejto balady, ktorý si pri oslobodzovaní panny zo zakliatia prevrátením šiat zabudol prevrátiť vrecko na tabak.
Jana Oľhová: Keď človek povie, že ide na herectvo, hneď sa všetci začnú zvláštne tváriť Čítajte Nikde som ju nerecitoval, až na maturitnom večierku na výzvu riaditeľa, ktorý bol sklamaný, že som dal prednosť herectvu pred záhradnou architektúrou. A tam som prvýkrát pocítil silu pätnásťminútovej osobnej výpovede pred obrovským auditóriom, ktoré ju prijalo s nadšením, a vedel som, že už najmä toto bude moja komunikačná platforma so svetom.
Andrea Bučko: Moja cesta k umeniu bola veľmi prirodzená. Už ako dieťa som sa najradšej vyjadrovala cez spev, tanec a nesúrodé ťukanie do klavíra, ktoré sa každým rokom stávalo melodickejším a nápaditejším.
Vyrastala som v takej rodine – keďže tato doma stále niečo recitoval a mama je speváčka a skladateľka, tak sa to prenieslo aj na mňa, no bez ich nátlaku. Zároveň majú obaja rodičia aj vďaka svojim rodičom, ktorí pochádzali z vedeckého prostredia, silno vyvinuté ratio a zmysel pre organizáciu. A tak som sa okrem hudby, ktorá dáva pocit slobody, začala zaujímať aj o iné vedy a druhy umenia.
Postupne som znalosti z nich začala pretavovať do príbehov, dopisovala som napríklad scenáre seriálom, ktoré v televízii končili a ja som sa s nimi nechcela rozlúčiť. A tu niekde vznikla túžba po réžii a dramaturgii, v rámci ktorých by som vedela všetko to, čo ma bavilo, skĺbiť a využiť.
Ako reagovali vaši rodičia, keď ste sa rozhodli študovať divadelné umenie?
