Kniha o Jurajovi Benešovi a jeho ére je po výrazovej, obsahovej, ale aj estetickej stránke krásna a reprezentačná. Beneš žil na Slovensku, ale svojimi dielami prenikol aj do ďalekého zahraničia (Londýn, Kolín nad Rýnom, Varšava, Slovinsko, Česko...). Svoje posledné vrcholné diela, dva klavírne koncerty, tretí premiérovaný vo Varšave a operu The Players v SND v réžii Martina Hubu už nepočul. Zomrel tesne pred ich premiérami.
Pol života v totalite
Knihu napísala hudobná historička, skladateľova manželka Naďa Hrčková. Beneš (1940 – 2004) takmer pol života prežil v totalite a druhú polovicu až po jej páde v demokratickom režime. Kniha tak podáva svedectvo nielen o jeho diele, ale aj o udalostiach, ktoré boli mnohokrát na hrane zdravého rozumu. Ako jediná mapuje aj nepríjemné roky vnútornej a skutočnej emigrácie skladateľov do zahraničia (Peter Kolman, Ladislav Kupkovič, Pavol Šimai).
Nebudú z nich úradníci a z pamiatok čierne diery? Čítajte Kapitoly o období totality, pred politickým odmäkom a po invázii okupačných vojsk v roku 1968 sú nesmierne dôležité pre históriu slovenskej hudby a plastického obrazu jej peripetií.
Obsahujú o. i. dokumenty zo Zväzu slovenských skladateľov, v ktorom sa vytvorilo vyhnanecké geto pre vylúčenie jedenástich osobností, úlohu ministra kultúry, básnika Miroslava Válka pri presadzovaní absurdných ideológií, pasáže o vyškrtnutí a vylúčení najlepších skladateľov vtedajšej doby (Ilja Zeljenka, Roman Berger, Peter Kolman atď.), ktorí mali zakázané uvádzať svoje diela, nesmeli sa objaviť v žiadnej tlači, v médiách, dostávať od Hudobného fondu tvorivé odmeny.
Skladatelia z povolania (Zeljenka, Miro Bázlik, Berger), ale aj celá mladá generácia šesťdesiatych rokov boli vyhnaní z hudobnej kultúry a vôbec zo spoločnosti. Oficiálne muzikologické práce ich označovali za negatívne osobnosti, pričom nemali z čoho žiť. Za jediný zájazd na Hudobné stretnutie do poľského Baranova boli prenasledovaní, vyšetrovaní a sledovaní Štátnou bezpečnosťou.
Vo vnútornej emigrácii
Rukopisy ostávali v zásuvkách bez vyhliadky na vydanie, dvadsaťročná nesloboda otrávila život tvorcov. Vo väčšine sa stiahli do vnútornej emigrácie. Vymazanie textu v Bázlikovom oratóriu Canticum 43, za ktoré autor dostal prestížne ocenenie, Cenu Marie Chosé, je len jedným príkladom. Text komunistická cenzúra vymazala, aby sa mohlo uviesť.
(zdroj: Foto - Archív SME)Stiahnutie Bázlikovej opery Peter a Lucia na text Romaina Rollanda, Benešovej opery Hostina o Herodesovi zo scény Opery SND, to sú len niektoré príklady zaobchádzania so slovenskými dielami. Peter Kolman bol absolútne vylúčený zo všetkých možností profesionálneho uplatnenia sa a po mnohých rokoch sa mu podarilo „legálne“ vysťahovať, pričom sa musel vykúpiť obrovskou sumou.
Na pár rokov nastalo určité formálne uvoľnenie. Ale až rok nástupu Gorbačovových reforiem v Rusku a revolúcia v roku 1989 priniesli nádej na novú atmosféru tvorby.
