Sociálna a ekonomická diskriminácia slobodných matiek, neľahké postavenie žien v spoločnosti, túžba po dieťati či problematika umelého oplodnenia sú silné témy, ktoré veľmi originálnym štýlom spracovala japonská spisovateľka Mieko Kawakami v románe Letný príbeh. Autorka len veľmi zriedkavo poskytuje rozhovory mimo Japonska, no neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a pre Magazín o knihách sa rozhovorila nielen o svojom diele a témach, ktoré v ňom nastolila, ale dovolila nám nazrieť aj do súkromia.
Čo bolo prvotnou motiváciou pri písaní vášho románu Letný príbeh?
Ešte ako začínajúca autorka som napísala krátku novelu, v ktorej vystupovali Nacuko, Makiko a Midoriko – teda hlavné postavy románu Letný príbeh. Intuitívne som už vtedy cítila, že ich príbeh ponúka množstvo ďalších možností a rôzne témy, ktoré by som mala rozpracovať hlbšie, no akosi som sa ešte necítila na to napísať o nich veľký román.

No a v priebehu nasledujúcich desiatich rokov, počas ktorých som vyskúšala rôzne literárne štýly a napísala veľa iných textov, som si čoraz viac uvedomovala, že sa vo mne neustále ozývajú hlasy týchto troch žien, ktoré mi našepkávajú: „Veď si o nás ešte nič poriadne nenapísala!“ Takže som sa dala viesť ich hlasmi a napokon z toho vznikol Letný príbeh.

V románe je množstvo rôznych osobných ženských výpovedí ‒ s ktorou ženskou postavou sa stotožňujete najviac?
V osobnej rovine rozumiem výpovedi každej z nich, samozrejme, niektorej viac a niektorej asi o trochu menej. Konanie postáv a ich charaktery sú dôležité, no v podstate slúžia iba na to, aby posúvali román dopredu, od samého začiatku sú mienené ako fiktívne... V každom prípade láska, ktorú cíti hlavná hrdinka Nacuko k svojej starej mame, je niečo, čo som vykreslila presne tak, ako som to v sebe nosila, ide naozaj o vyjadrenie mojich skutočných pocitov.
Čo si želáte, aby si čitatelia z vašej knihy odniesli?
Nemôžem vôbec tvrdiť, že by som od čitateľov chcela, aby si v knihe prečítali a odniesli si z nej presne to alebo tamto; napokon, som presvedčená, že spoločný súzvuk s čitateľmi je možný skôr cez obrazy (opisy, scenérie) či povrchové textúry, ktoré sa ani nedajú vyjadriť slovami.
Je to celková krehkosť našich životov, čas, ktorý my všetci strácame počas toho, ako žijeme. Ak niekde hlboko v mysli čitateľov zostane nejaký dojem či scenéria zobrazená v mojich príbehoch, budem veľmi rada.
Čítate kritiky novinárov a čitateľov? Máte pocit, že pochopili, čo ste knihou chceli povedať? Pamätáte si nejakú výnimočnú čitateľskú reakciu?
Reakcie čitateľov v Japonsku a vo svete sa od seba líšili, čo je len prirodzené. V zahraničí je román interpretovaný ako výpoveď japonských žien, čo však v Japonsku veľmi neplatí.
Letný príbeh obsahuje niekoľko rôznych tém, preto sa aj mení uhol pohľadu, vďaka ktorému čitatelia môžu premýšľať nad problémami, ktorým sa v knihe venujem; preto je najlepšie, aby ho čítali spôsobom, ktorý im je vlastný, takým, ktorý majú najradšej.