Opera v Národnom? Čo je to za otázka – samozrejme! Balet v Národnom? Pochopiteľne! Činohra v Národnom? Prirodzene! A opereta?
Názov tohto hudobnodramatického žánru sa dá doslovne preložiť ako malá opera. A jedným dychom treba dodať, že vitálne už nejestvuje. Na jej náhrobnom kameni stojí rok narodenia 1855 – otec aj matka Jacques Offenbach.
Rok úmrtia je trochu rozmazaný – Franz Lehár svoju poslednú operetu Giuditta uviedol v roku 1934, Emmerich Kálmán napísal svoje vrcholné tituly v prvej štvrtine dvadsiateho storočia, no operety skladal ešte v päťdesiatych rokoch. Slovensko predĺžilo život operety o dobrých dvadsať rokov – posledná opereta Gejzu Dusíka mala premiéru na Novej scéne v roku 1971.
A možno by žila aj dlhšie, keby sa slovenskí skladatelia nedržali výroku Maxa Reinhardta, ktorý som si prečítal v knihe Terézie Ursínyovej Cesty operety: „Skladateľovi sa skôr odpustí nepodarená opera ako úspešná opereta.“
Opereta ako historický žáner to má dnes u nás dosť ťažké. Pre muzikológov je neviditeľná, milovníci opery nad ňou ohŕňajú nos, bežní diváci by si ju aj radi pozreli a vypočuli, no nemajú kde.
Kvalitne inscenovať a pravidelne hrať operetu je totiž veľmi drahé a Bratislava je na luxus samostatnej operetnej scény jednoducho primalá – v našom bližšom okolí si to môžu dovoliť Viedeň, Budapešť a Praha.
Lebo opereta si žiada prinajmenšom taký veľký ansámbl ako opera – symfonický orchester, zbor a balet. A – sólistov. Špeciálnych sólistov. Kvalitný operetný protagonista musí vedieť spievať ako operný sólista a vedieť hrať ako činoherec.
