Počuje noc, vydáva sa na potulky po zvukových stopách všetkého živého, často má pocit, že čosi dôverne známe „prichádza“ a že to stačí zapísať. Vie, že niektoré slová cestou k písaciemu stolu postráca a iné uletia spolu s divými husami, no tie, ktoré zostanú, ukladá na papier tak, ako to dokáže len ona. O kom je reč? O spisovateľke Veronike Šikulovej, niekoľkonásobnej finalistke a držiteľke ceny Anasoft litera za rok 2014. O tom, že slová sú duchovia a vedia lietať dokazuje v najnovšej knihe Líštičky majú rady teplo (Slovart 2022).
Musíme si pohovoriť o Putinovi. Tipy na knihy k vojne na Ukrajine Čítajte Vstup do obrazu
Autorka rozprávačka cestuje za synom do Brna a jej pozornému oku neunikne žiadna cibuľa, koreň, uzol, larvička, chrobáčik, zviera, dym z komínov či slnko rozliate po oblohe. Sústredene vníma a komentuje všetko naokolo, ba zachádza ešte ďalej, do vlastného imaginárneho sveta, napríklad keď núka synových spolubývajúcich koláčmi a predstavuje si ich neviditeľné mamy sediace na diváne vedľa nej.
(zdroj: Foto - Archív SME)Pri prechádzke mestom si číta nápis na krčme – Lištičky mají rády teplo – a vzniká názov novej zbierky smrdiacej človečinou, na ktorú sme u Veroniky Šikulovej už dobre zvyknutí. „Veru, jediný zmysel toho, že toto niekto píše, je, že spoznáva svet, a možno aj sám seba...“ hovorí, a kto ju aspoň trochu pozná, vie, že ona sa na svet okolo seba očami nedíva, ona ho nimi ohmatáva a cez jej texty sa aj my stávame pozornejšími pozorovateľmi sveta.
Óda na prírodu a život
Jedna podkapitola v knihe má názov A text z papiera pozerá a on nielenže pozerá, ale z celej knihy sa šíria zvuky, vône, vyskakujú obrazy a obrázky, počuť hlasnú vravu a smiech, kvitnú v nej kvety, rastú stromy, ľudia sa rodia, sobášia, umierajú. Panoptikum postáv je zavše veselé, zavše vážne, podchvíľou rozhnevané a inokedy smutné. Niekedy treba knihu odložiť a zostať len tak sedieť s očami dokorán, alebo aj zavretými, a predstavovať si všetky tie opisované okamihy, nedávne i dávno minulé príbehy.
