Milovníci knižnej kultúry to poznajú: aj keby sme chceli prečítať len tie knihy, čo máme doma, nemusíme roky opustiť svoje kreslo. Prečo je čítanie také príjemné a vzrušujúce? A kde sa číta najviac? Vrátila nás pandémia ku knihám? Aj o tom sme sa s českým literárnym vedcom Jiřím Trávníčkom, človekom, ktorý píše o čítaní a knihách, rozprávali.
Čítanie a najmä čítanie kníh je relatívne mladá kultúrna aktivita. Čitateľská gramotnosť v celej šírke spoločnosti je výsledkom zavedenia povinnej školskej dochádzky v Európe kedysi v 18. a 19. storočí. Načo je nám vlastne čítanie?
Čítanie – ak si vezmeme dejiny ľudstva – je veľmi mladý „projekt“. Ak by sme trvanie ľudstva rozdelili na 24 hodín, tak čítanie sa narodilo niekedy o 23.17, čiže z pohľadu dejín ide zatiaľ o veľmi krátky úsek. Dá sa navyše povedať, že ešte dlho po svojom vzniku vôbec nebol zámer využiť ho na nejaké vznešené ciele.
Ivan Jackanin: Za snahami o slovanskú vzájomnosť sú imperiálne záujmy Ruska Čítajte Písmo a záznamy mali spočiatku rýdzo účelovú povahu, bola to pomocná disciplína účtovného charakteru. Počítali sme si džbány s pšenicou, neskôr sa pridali kúpne zmluvy o počte otrokov a podobne.
Kedy nastal zlom?
Prelom prichádza so zápisom textov, ako je Epos o Gilgamešovi, Starý zákon či Homérove eposy. Až vtedy sme zistili, že písmo nám dokáže zachytiť naše skutky a naše myšlienky. A dokonca ich dokáže zaznamenať aj pre ďalšie generácie. Písanie a čítanie získalo úžasnú schopnosť zachytiť a zakonzervovať. A od tohto momentu už nie je možné vrátiť sa späť. Dá sa povedať, že od tých čias sme na čítanie odsúdení.
Čítanie fungovalo a funguje ako náročná činnosť. Akí sme čitatelia?
V našich výskumoch delíme čitateľov kvantitatívne podľa toho, koľko toho za rok prečítajú. Máme tam čitateľov sporadických, čitateľov pravidelných, čitateľov častých a potom sú tam čitatelia, ktorí tvoria čosi ako čitateľskú šľachtu a tvrdia, že prečítajú viac ako 50 kníh za rok.
Ale, ak sa do tých dát ponoríte hlbšie, zistíte, že to nie je iba tupá štatistika. Z dát zistíte, že kvalita čítania sa udržuje – prekvapujúco – kvalitou čítania. Teda, ak chcem byť kvalitný čitateľ, musím neustále čítať. A to vychádza aj z testov PISA, ktoré podstupujú českí aj slovenskí pätnásťroční žiaci.
Tí, ktorí majú gramotnosť najlepšie rozvinutú, sú tí, ktorí omnoho častejšie čítajú, než tí, ktorí nečítajú. Vyplýva z toho, že návyk čítania je základným predpokladom pre to, ako sa stať dobrým čitateľom.
Je teda jedno, čo čítam, hlavne nech čítam?
V prvom momente áno. Naša kvalita čítania sa neodvíja ani tak od toho, čo čítam, ale koľko čítam. Teda na vytvorení návyku je dôležitejšie čítať, nie čítať niečo konkrétne. Z výskumov, ktoré robíme, si dovolím povedať, že neplatí Goetheho téza „povedz mi, čo čítaš a ja ti poviem, kto si“.
Ja by som si dovolil tú otázku pretransformovať: Povedz mi, prečo čítaš? Aký máš dôvod čítať? A ja ti poviem, kto si. Motivácia a dôvod sú oveľa silnejšie faktory než obsah. Motivácia nás k čítaniu priväzuje pevnejším putom než to, čo konkrétne si vyberáme na čítanie.
Určite neplatí, že lepšie je nečítať, než čítať zlú knihu. Je to naopak, lepšie je čítať hoci aj zlú knihu, než nečítať. Je to poznanie na základe dlhodobého pozorovania čitateľskej kultúry a vývoja čítania.
Zaujímavé pritom je, že mnohí ľudia, najmä mladí, tvrdia, že nečítajú. A jedným dychom dodávajú, že oni sledujú len internet, sociálne siete. Ale neuvedomujú si, že bez čitateľskej zručnosti a gramotnosti by im internet bol nanič.
Ako hovorí jeden môj kolega, internet je supernova v Guttenbergovej galaxii. Internet je ďalšia extenzia čitateľskej gramotnosti.
Dá sa porovnať naša česká a slovenská čitateľská gramotnosť a vzťah ku knihám – s Európou či so svetom?
Budem hovoriť o Európe – neviem nás korektne porovnávať s čitateľskými zvyklosťami v Japonsku, kde sa určite tiež veľa číta, alebo v iných mimoeurópskych krajinách. Česká čitateľská verejnosť je niekde pod vrcholom.
Každý európsky národ má v sebe do určitej miery istý automytologizujúci pohľad o tom, aký sú čitateľský a literárny národ. Často to nezodpovedá pravde, najlepšie to vidieť u Rusov, ktorí si tú čitateľskú mytológiu pestovali za perestrojky, ale pravda to zjavne nie je.
