Pravdepodobne len málokto z prednovembrovej generácie nespoznal vetu z románu, ktorý dodnes vyskakuje na špičke rebríčkov čitateľskej popularity v oboch republikách bývalej ČSSR. Fínsky spisovateľ Mika Waltari vydal Egypťana Sinuheho pôvodne v novembri 1945. O dve desaťročia neskôr vyšiel v českom a slovenskom preklade, ale svoj kultový status získal až po roku 1968, keď v ňom čitatelia videli paralelu s obdobím normalizácie.
Desaťročia výskumu a pár mesiacov písania
Môj dydaistický uhol pohľadu (III.) Čítajte Vznik najslávnejšej, ale aj jednej historicky najpresnejšej beletrie z prostredia starovekého Egypta má na svedomí objav hrobky Tutanchamóna. Správy o tomto jedinečnom náleze obleteli celý svet a štrnásťročného Miku úplne pohltilo štúdium tohto obdobia. Keď neskôr začal cestovať po Európe, nikdy nevynechal žiadne egyptologické múzeum, pričom vrcholom bola pre neho busta kráľovnej Nofretete, ktorú stihol vidieť pred vojnou v Berlíne.
Hoci existuje staroegyptský príbeh o úradníkovi Sinuhetovi, jeho hrdina má len spoločné meno, dej sa odohráva o 600 rokov neskôr. Waltari postavil svoj román na osude faraóna Amenhotepa IV., ktorý sa premenoval na Achnatona[GI1] , služobníka jediného boha Atona (Slnka) a zaviedol ako prvý štátne monoteistické náboženstvo.
(zdroj: Foto - Archív SME)Fínsky spisovateľ bol vždy záhadou pre egyptológov, ktorí poväčšine nemali žiadne zásadné výhrady ohľadne historických nepresností, akurát ich prekvapovalo jeho odmietanie návštevy miest, kde sa kniha odohrávala. Waltari to odôvodňoval tým, že staroveký a moderný Egypt nemajú nič spoločné.
Napísanie samotnej knihy trvalo tri a pol mesiaca, rýchlosťou 15 – 27 strán denne. Vo Fínsku bol pôvodne považovaný za pop autora, ktorého dielo nemá „literárne“ kvality, a preto ani nebol nominovaný na štátnu literárnu cenu za najlepšiu knihu roka. Až po úspechoch v zahraničí ho začali brať vážne aj doma a v roku 2017, tridsatosem rokov po Waltariho smrti, sa Egypťan Sinuhe stal fínskym románom storočia.
