Autorka je projektová manažérka Opery SND
Prenesme sa päťdesiat rokov do minulosti a nazrime do radov piatich najväčších amerických orchestrov. Zistíme, že hráčky tvorili len šesť percent z nich.
O dvadsaťpäť rokov hrala žena stále len spoza každého štvrtého notového pultu. Ak neexistuje žiadna dokázaná príčina, pre ktorú by ženy hrali na hudobnom nástroji horšie ako muži, prečo konkurzy vyhrávali prevažne muži?
Touto témou sa zaoberali aj v The Boston Symphony Orchestra, kde zaviedli výberové konkurzy za plentou. Výsledky prvého konkurzu boli smutným prekvapením – pomer prijatých žien nestúpol.
V Bostone to nevzdali a pri druhom konkurze tohto druhu uchádzačky o miesto v orchestri vyzvali, aby si vyzuli lodičky a až potom vstúpili do sály za plentu. Výsledky na seba nenechali dlho čakať.
Od čias, keď konkurzy prebiehali po novom (a bez klepotu podpätkov), sa šanca na postup uchádzačiek zvýšila o polovicu.
Prípad z bostonského orchestra poukazuje okrem iného na dve podstatné skutočnosti.
