Fotografia je momentkou, ktorá uzavrie nejaký okamih, nechá ho umrieť do večnosti výpovede. Fotografie rakúskej umelkyne Marielis Seylerovej navyše tematizujú momentky, ktoré svojou výpoveďou dokazujú dočasnosť života a večnosť smrti.

Pozerajúc sa na mŕtveho zajaca obandážovaného obväzmi so stopami krvi zo „zajačieho cyklu“, uvažujete nad tým, aké jednoduché je byť mŕtvym. Aj keď slovné spojenie byť a mŕtvy vyzerá ako oxymoron, keďže smrťou sa bytie končí. Ale pri pohľade na smrť sa naše bytie dostáva na vratkú pôdu hľadania významu našej dočasnosti.
Aj to sú otázky, ktoré sa vám budú preháňať hlavou, keď budete stáť pred dielami Marielis Seylerovej na jej výstave Pýcha a zraniteľnosť v Danubiana Meulensteen Art Museum v Bratislave – Čunove.
Fotografia ako obrana
Marielis Seyler patrí k významným postavám európskej povojnovej fotografie. Narodila sa v roku 1942 v rakúskom mestečku Wels. Po štúdiách grafiky vo Viedni sa začala naplno venovať fotografovaniu, ale aj dokumentaristike.

V osemdesiatych rokoch prišla s vlastným konceptom „rozšírenej fotografie“, kde svoje zábery graficky upravovala, aby zdôrazňovala interakcie ľudí s prírodou a kontrast ženských motívov s bytím.
„Ženské telo ako miesto a symbol tvorivosti, bytie ženy v minulosti a súčasnosti tvoria stále témy v autorkinej tvorbe,“ hovorí kurátor výstavy v Danubiane Günther Oberhollenzer. Svojím spôsobom sa jej tvorba stala obranou ženskosti, ale upozorňuje aj na zraniteľnosť tela, najmä ženského tela.
Známe sú jej performancie, kde na výstavách necháva fotografie žien a ich tiel na veľkoformátových fotografiách ležať na zemi a vyzýva návštevníkov, aby po obrazoch chodili.

Od deväťdesiatych rokov minulého storočia Marielis Seyler žije a tvorí vo Viedni a vo svojom ateliéri v Neulengbachu v Dolnom Rakúsku. Vystavovala prakticky po celom svete a dnes patrí k rešpektovaným osobnostiam svetovej výtvarnej a fotografickej scény.