Do slovenských kín prichádza na domáce slovenské nevídaný projekt – celovečerný animovaný film Tvojazem. Pracovali na ňom stovky ľudí rôznych národností.
„V bruselskom štúdiu bolo zaujímavé počuť Venezuelčana baviť sa s kolegom z Belgicka o Petržalke. Teraz už všetci vedia, že existuje, hoci tam nikto z nich nebol,“ spomína režisér PETER BUDINSKÝ.
Spolu s producentkou BARBOROU BUDINSKOU vysvetľuje, ako sa z Bratislavy dalo koordinovať niekoľko medzinárodných tímov v rôznych krajinách, aj prečo záleží na takých detailoch, ako sú vejúce vlasy hlavného hrdinu.
Hlavný hrdina vášho filmu je jedenásťročný Riki. Čo ho v príbehu čaká?
Barbora Budinská: Riki sa vyberie na cestu a dostane sa do zázračného sveta, ktorý sa volá Tvojazem. Tam stretne nových kamarátov, každý mu niečo dá a niečo zoberie. Vďaka nim príde na to, prečo je Tvojazem ohrozená, zachráni ju, čím zachráni aj sám seba.
Peter Budinský: Rikiho čaká hlavne veľké dobrodružstvo. V príbehu sa vyrovnáva s konkrétnou životnou situáciou po svojom. Pomocou vlastnej fantázie.
Na vzniku filmu sa podieľali tri krajiny. Koľko ľudí je za projektom?
PB: Záverečné titulky so všetkými členmi tímu trvajú štyri minúty.
BB: Bolo to viac ako 450 tvorcov a členov štábu. Film je koprodukciou Slovenska, Česka a Belgicka. V tímoch jednotlivých krajín však pracovali ľudia rôznych národností. Na Slovensku sme mali výtvarníkov Slovákov, Čechov a jedného Íra. V českom tíme boli Slováci, Ukrajinka a Bulhar.
V Belgicku to bolo tiež pestré. Supervízor layoutu je z Venezuely, supervízor finalizácie Švajčiar, jeden z našich vedúcich výroby je čiastočne Talian a čiastočne Belgičan. V tíme je tiež niekoľko Francúzov.
Prejavila sa tá pestrá zostava na výsledku?
PB: Tým, že do projektu vstúpili zahraniční scenáristi, príbeh získal iný rozmer, ktorý u nás možno až tak necítime, lebo žijeme v rovnakom prostredí a nemáme odstup. Aj práca s výtvarníkmi z rôznych krajín bola obohacujúca.
Belgický kolega napríklad robil výtvarné návrhy Petržalky, v ktorej sa odohráva časť príbehu. Opisoval som mu, ako má vyzerať, a on vždy priniesol svoj nápad. Najprv som sa pobavil: Takto nie, to je úplná hlúposť. Potom som sa zamyslel a povedal si: A prečo nie?
Kolega nikdy nevidel naše plechové vyklápacie kontajnery, takže smetiaky vyzerajú vo filme inak. Takisto svetelné vypínače – v Belgicku sú menšie ako u nás. Možno sú to maličkosti, ale do filmu prinesú trochu nadhľadu.
Producent Bez servítky Tomáš Eibner: Lopáriky od nula po päť som poschovával Čítajte Ako to nakoniec dopadlo s Petržalkou?
PB: Toľko som o nej rozprával, až sa všetci to slovo naučili. V bruselskom štúdiu bolo zaujímavé počuť Venezuelčana baviť sa s kolegom z Belgicka o Petržalke. Teraz už všetci vedia, že existuje, hoci tam nikto z nich nebol.
BB: Mojou snahou pritom paradoxne bolo, aby nešlo o Petržalku. Malo to byť jednoducho sídlisko, ktoré môže byť hocikde. Napriek tomu sme skĺzli k tomu, že je to Petržalka úplne všade. (smiech)
PB: Ale ja som chcel, aby to bola Petržalka!
Na príbehu postupne pracovalo až šesť scenáristov a scenáristiek vrátane vás dvoch. Prečo?
BB: Projekt prechádzal rôznymi štádiami a v každom sme sa dostali do bodu, kedy sme sa potrebovali posunúť ďalej. Scenárista, ktorý na príbehu v tej chvíli pracoval, už posun nevedel nájsť, prípadne my sme nemali pocit, že to má zmysel. Preto sme danú verziu príbehu ukončili a prišli s novým návrhom alebo novým scenáristom.
Všetkých šesť scenáristov bolo dôležitých, každý priniesol niečo, čo príbeh posunulo, a zanechal v ňom svoj kúsok. Film nakoniec vznikol podľa verzie, ktorú napísala Katarzyna Gondek z Poľska, ale aj ona nadviazala na svojich predchodcov.
Povedali ste, že film pre vás znamenal 4324 dní čistej radosti z práce.
