Kyona a jej brat Adriel utekajú pred hrozbou zo svojej domovskej krajiny. V nádeji na nájdenie nového domova, v ktorom by mohli lepšie žiť, prekonávajú rôzne nebezpečenstvá a nástrahy. Príbeh filmu Cez hranicu je nadčasový, ale momentálne zároveň mimoriadne aktuálny. Je spracovaný metódou maľby na sklo, ktorá mu prehlbuje emocionálny rozmer. V osemdesiatich minútach rozpovie príbeh v niekoľkých kapitolách, ktoré sú jednotlivo farebne odlíšené. Končí sa v pastelových tónoch, pretože posolstvom je nádej. Film Cez hranicu predstavil počas FEBIOFEST-u Bratislava producent Martin Vandas.
Z čoho máte práve teraz radosť?
Mám radosť z toho, že sa otvorili kiná, že do nich chodia ľudia, že sa vracajú diváci, že sa obnovuje dôvera v kinematografiu a vo filmový zážitok.

Diváci si ešte počas Febiofestu mohli pozrieť váš film Cez hranicu aj v Bratislave. Je to prvý animovaný film natočený spôsobom maľovania na skle. Francúzsky denník Le Monde napísal, že je to klenot v oblasti animácie. Ako a ako dlho sa rodí čosi takéto unikátne?
Z môjho pohľadu mal tento film veľmi dlhý proces vzniku. Pani režisérka Florence Miailhe na ňom začala pracovať od roku 2009. Ja som doň producentsky vstúpil v roku 2012. Keď sa projekt po odstúpení belgického partnera zasekol a vyzeralo to už tak, že film nevznikne, našťastie sa objavili producenti z Nemecka a vďaka tomu sa koprodukčne vyskladal trojstranný tím, ktorý výborne fungoval.
V rokoch 2018 a 2019 sa začala pripravovať realizácia. Pri samotnom nakrúcaní česká strana robila približne 40 percent animácie, teda tri kapitoly, pretože tento film je členený po kapitolách. Nakrúcanie bez animačných testov trvalo osemnásť mesiacov. A to len v Česku. Zároveň sa nakrúcalo vo Francúzsku a jedna kapitola sa robila v Nemecku.
Koľko animátorov sa podieľalo na tvorbe tohto filmu?
My sme mali šesťčlenný tím, ale hlavnú časť práce obstarali piati z nich. Rovnaký štáb pracoval vo Francúzsku a v Nemecku boli dve animátorky. Pozoruhodné na tom bolo aj to, že na filme pracoval čisto ženský animátorský tím. Túto maľbu nerobil žiadny ilustrátor – muž. Je niečo iné, keď človek realizuje svoje vlastné „výtvarno“, a niečo iné, keď sa treba podriadiť zadaniu a rešpektovať výtvarné cítenie režiséra – v našom prípade režisérky.
Celá technika maľby filmu Cez hranicu bola akoby mandalová...
Áno, je to tak. Animovalo sa formou, že niečo bolo namaľované a následne zmazané. A znova. Nič nezostáva, len to, čo sa natočí, pretože všetko, čo sa na animátorskom stole nakreslí, prekrýva ďalší a ďalší záber. Chce to veľkú trpezlivosť.
Názvy štátov a miesta, odkiaľ utečenci unikajú, sú vymyslené. Aktuálne žijeme dobu, keď tie názvy dokážeme pomenovať veľmi presne. Do životov nás všetkých prenikajú utečenci a my zas do ich osudov. Je to ten typ filmu, ktorý by sme práve teraz mali vidieť všetci?
Rozhodne. Keď sme tento film pripravovali, nikdy som si nemyslel, že to takto intenzívne a na vlastnej koži tak skoro zažijem. Tento film má v čomsi všeobecnú platnosť, pretože vychádza z niečoho, čo pramení z ľudskej povahy. Je tam určité zlo, krivda, konflikt...
V našom prípade sa na stanici stretávajú utečenci z rôznych miest, ktorí utekajú z rozdielnych dôvodov. Jedni preto, lebo u nich nie je dostatok vody, druhí preto, lebo v ich krajine je vojna, a ďalší preto, lebo unikajú pred nejakým vnútorným konfliktom v ich krajine. Všetci si však berú len igelitové tašky s najnutnejšími vecami a utekajú s tým, čo unesú.

Je to nadčasový a potrebný príbeh, pretože popisuje tieto situácie s veľkou empatiou a nadhľadom a ukazuje aj to, na aké riziká môžu utečenci pri úteku natrafiť – napríklad obchodovanie s ľuďmi, prostitúcia, predaj detí... Tieto veci zodpovedajú tomu, čo sa aktuálne deje a môže diať.
Každá kapitola filmu má svoj farebný tón...
Prechádzame cez okrové, tmavohnedé, modré, biele až k pastelovým, živým farbám. Tento film totiž dáva nádej. Cez všetky útrapy a tragédie, ktoré musia hlavní hrdinovia prekonať a akým sú vystavení, cez temnotu, na ktorej sa zúčastňujú, prichádzajú do iného, nádejnejšieho a lepšieho sveta. A toto je práve posolstvo filmu Cez hranicu.
Ste bežec, čitateľ, milovník filmových plagátov a všeobecne filmový fanúšik. Aké knihy vás bavia? A čo filmy?
Množstvo dobrých filmov vychádza z knižných predlôh. Nedávno som však objavil knihy Ľudmily Ulickej – ruskej protirežimovej spisovateľky. Z filmov mám rád Něco z Alenky od Jana Škvankmajera, pretože si myslím, že to je vynikajúca adaptácia, že to je surrealistická, opulentná nádhera, ktorá sa začína úžasnou iniciačnou vetou, keď Alenka sedí na brehu rieky a povie: „Budem vám rozprávať príbeh.