Odložím svoju smrť, ak nakrútiš tento film. Zomriem až po jeho premiére, povedala izraelskému režisérovi ARIMU FOLMANOVI mama.
V detstve musel počúvať jej zážitky z koncentračného tábora a v dospelosti sa s ňou hádal o tom, či tomu hororu musia byť vystavené aj jeho deti.
Keď mu ponúkli spracovať príbeh Anny Frankovej a posunúť ho do súčasnosti, nemal žiadny záujem. No predstava, že by tým predĺžil život mame, ho lákala. Mala deväťdesiat osem rokov, keď ho uvidela.
Folman, ktorý v roku 2008 slávil veľký úspech s filmom Valčík s Bašírom o traumatických spomienkach vojaka na Blízkom východe, mal pred sebou veľkú úlohu.
Robil všetko preto, aby film Kde je Anna Franková nedopadol tak ako múzejná koncepcia jej domu v Amsterdame, ktorú považuje za zlý vtip.
Vždy je otázka, kedy deťom začať rozprávať o takých ťažkých veciach, ako je holokaust. Čo si myslíte, kedy to už detská duša unesie a spracuje?
Pozrite sa. Keď mal môj najstarší syn sedem rokov, prišla k nám na návštevu moja mama. Bol práve deň spomienky na holokaust. Začala mu vravieť čosi o tom, čo zažila v koncentračnom tábore.
Hneď som ju prerušil. Mami, prestaň, prosím ťa. Táto generácia má na to ešte čas.
Veľmi sa jej to dotklo. Najprv plakala, potom na mňa kričala, skrátka, o chvíľu bol doma riadny vietor. Vravel som jej: viem, teba sa nikto nepýtal, či si schopná uniesť toľkú hrôzu, keď ťa jej priamo vystavili. To však neznamená, že ju teraz musia znášať všetci. Všetko má svoj čas, aj ľudská duša má svoje tempo. Nevystavuj moje deti tomu, pred čím môžu byť uchránené.
Vy ste boli uchránený?
Nebol som. Myslím si, že som sa toho dozvedel príliš veľa.
A ako to na vás pôsobilo?
Či ma to nejako ovplyvnilo? Neviem, povedal by som, že som o.k.
Je možné, že ste vďaka tomu citlivejší?
Tým som si nie istý. Je to niečo, čo človek nemá v rukách, čo nemôže kontrolovať. Medzi tými, čo prežili holokaust, sú rôzne rodiny s rôznymi prístupmi.
V niektorých sa o minulosti vôbec nehovorilo. V iných sa zas znalosť minulosti považovala za prioritu, deti sa vybrali tam, kde zahynuli ich predkovia, a neprestali pátrať, až kým nenašli ich kosti. A až kým, možno, nezostali v šoku z toho, čo všetko zistili.
Un momentito, seňor. Mossad mal len jedinú šancu chytiť a súdiť Eichmanna Čítajte Moji rodičia sa stretli v gete. Mali pätnásť rokov, keď sa spoznali, a devätnásť, keď sa vzali. Deň po tom, ako mali svadbu, ich deportovali do Osvienčimu. Tam ich oddelili. Boli tam všetci, jedna aj druhá rodina. Väčšina z nich zhorela.
Môj otec o tom nikdy nerozprával a ja som to celý život rešpektoval. Pred smrťou som mu musel sľúbiť, že o nich nikdy nenakrútim žiadny film, že ich príbeh nezverejním a nevystavím vonkajšiemu pohľadu.
Vaša mama mala asi iný názor.
