Jej knihy sú preložené do dvadsiatich jazykov. Na románe Bílá Voda pracovala desať rokov, počas ktorých absolvovala zdĺhavý historický výskum aj pobyt v kláštore.
Otvára v ňom nielen témy krutého zaobchádzania s rehoľnými sestrami, ktoré chcel komunistický režim potlačiť, a kolaborantstva kňazov, ale aj súčasné témy ako postavenie žien v cirkvi a opätovné snahy o potláčanie ich práv.
„To, či podstúpiť interrupciu, je podľa môjho názoru súkromným rozhodnutím ženy, ktorej tela a budúcnosti sa týka. Prípadne ešte muža, ktorý dieťa splodil. Nikto nie je v jej koži, takže ju nemá právo súdiť,“ vraví česká spisovateľka KATEŘINA TUČKOVÁ.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako kruto komunistický režim zaobchádzal s rehoľnými sestrami vo väzení aj mimo neho?
- Boli súčasťou snáh o vyzlečenie žien z habitov aj znásilnenia?
- Aké reálny postavy sa v románe nachádzajú?
- Prečo a ako cirkev potláčala kulty, v ktorých sa objavovali ženy?
- Ako autorku pri výbere tém ovplyvňuje násilie v rodine, ktoré zažívala v detstve?
- Ako písanie náročnej knihy ovplyvňuje osobný život?
Je náročné hovoriť o knihe bez toho, aby sa prezradil dej. Viete zhrnúť, o čom Bílá Voda je?
V skratke je o tom, ako s rehoľníčkami zaobchádzal minulý režim, ktorý ich držal v internačných kláštoroch alebo posielal do kriminálov. A zároveň o tom, ako by takým väzneným kresťankám pomohlo, keby si mohli byť v duchovnej službe sebestačné.
Cesta hlavnej postavy, sestry Evaristy, vedie z internácie päťdesiatych rokov do komunistického väzenia a odtiaľ až k moravskej podzemnej cirkvi, kde ju osvietený biskup Daniel Felix vysvätil na katolícku kňažku. Mimochodom biskup Daniel Felix je inšpirovaný brnenským tajným biskupom Felixom M. Davídkom.
V románe Bílá voda sa teda zaoberám aj tým, ako by vyzeral život takej vysvätenej kňažky, aké prekážky by musela pri svojej službe prekonávať. A, samozrejme, tým, čo by to znamenalo pre svetovú cirkev.
V knihe je množstvo opisov brutálneho zaobchádzania s väznenými ženami. Je veľmi nepríjemné, niekedy až ťažké čítať ich. Vy ste si tieto reálie prácne študovali v archívoch, pri tvorbe ich prežívali. Bol to náročný proces?
Pri opise toho, ako sa k väzneným ženám správali v päťdesiatych rokoch minulého storočia v komunistických krimináloch, som čerpala predovšetkým z memoárovej literatúry politických väzenkýň.
Bolo to ťažké čítanie, pri ktorom sa mi často zvierali vnútornosti, najmä vtedy, keď som čítala o bití, šikanovaní, útokoch na ženskú intimitu a o tom, ako tehotným ženám a rodičkám odmietli poskytnúť zdravotnú starostlivosť.
Písať o tom bolo emocionálne oveľa menej náročné, pretože to som sa už pohybovala vo sfére fikcie.
Aj tak sa však k tejto časti knihy v myšlienkach nerada vraciam.
Podobne nepríjemná je aj téma znásilnení a tehotenstiev, ktoré vznikli v ich dôsledku. Bola to realita rádových sestier v päťdesiatych rokoch?
