Doktor Strange v mnohovesmíre šialenstva, aktuálny blockbuster zo sveta Marvel Cinematic Universe (ďalej len MCU) je konečne zase zaujímavým komiksovým filmom. Nie nevyhnutne vydareným ani nevydareným a dobrým či zlým už vôbec nie. Tieto vkusové kritériá už vo svete MCU nehrajú žiadnu úlohu.
Harry Potter bez Harryho Pottera Čítajte Zaujímavým v tom zmysle, že sa na ňom dá krásne ilustrovať, odkiaľ a kam sa hollywoodsky mainstream komiksových adaptácií posunul od roku 2000, keď do kín prišli prví X-meni Bryana Singera a definitívne ukázali, že vývoj filmových trikov sa posunul tak ďaleko, že možno robiť veľkovýpravné komiksové adaptácie takým spôsobom, aby neboli na smiech.
Boli tu pokusy aj predtým, samozrejme, prvý Superman (1978) Richarda Donnera či prví dvaja Batmani Tima Burtona (Batman, 1989; Batman sa vracia, 1992), no išlo skôr však o výnimky. Drvivá väčšina komiksov sfilmovaných pred rokom 2000 dopadla alebo zle (Spawn, 1997), alebo rovno katastrofálne (Dick Tracy, 1990; Tank Girl, 1994), alebo si ich s komiksom v mainstreame spojil sotva kto (Vrana, 1994).
Dnes, pri spätnom pohľade sa však ukazuje, že problémom samotným možno ani neboli tie filmy, ale skôr divácka nepripravenosť či neochota prijať pravidlá hry. Toto všetko sa však práve Bryanovi Singerovi podarilo zmeniť a film X-men sa stal nielen komerčne extrémne úspešným, ale aj definoval, ako by mala taká komiksová adaptácia vyzerať.
Métou sa stal, asi by sme mohli napísať, že realizmus, ale skôr išlo o uveriteľnosť, o zmiernenie výraznej kašírovanej komiksovej estetiky do civilnejšej podoby. X-meni sa vďaka tomu na filmovom plátne objavili nie v jasnožltých overaloch, ako ich dovtedy poznali komiksoví fanúšikovia, ale v čiernych kombinézach, ktoré už na prvý pohľad pôsobili podstatne funkčnejšie ako originálne kostýmy.
A tak to bolo so všetkým. Mutácie boli predstavené ako viac-menej prirodzené evolučné genetické posuny, forsíroval sa príbeh, opulentná akcia ho len dopĺňala, hľadala sa psychologická hĺbka, až sa naozaj na komiksové filmy naučili dívať široké divácke masy bez toho, aby mali pocit, že sa dívajú len na prehliadku čoraz pokročilejších digitálnych efektov.
Čelom k masám
Ďalším symbolickým zlomom boli snímky ako Hellboy (2004), Sin City (2006), Watchmen (2009) a samozrejme prvé dva filmy batmanovskej trilógie Christophera Nolana (Batman začína, 2005; Temný rytier, 2009), ktoré ukázali, že aj komiksové filmy môžu mať celkom výrazné umelecké ambície. A treba samozrejme pripomenúť, že pri domestifikovaní komiksových filmov v hollywoodskom mainstreame boli od začiatku aj snímky MCU, kontinuálne vznikajúce od roku 2008, pričom hneď prvý Iron Man bol veľký úspech, druhý Incredible Hulk síce už menší, ale bolo zasiate a práve filmy MCU doviedli hollywoodske komiksové adaptácie na miesto, kde sú dnes.
A kde sú? Na komerčnom vrchole, aj keď ten dosiahli už v roku 2019 snímkou Avengers: Endgame, a drvivá väčšina z nich aj na poetickom a estetickom dne, minimálne v tom zmysle, že síce fanúšikovia na ne stále chodia a stále generujú nezanedbateľné zisky, ale mudrovať už sa nad nimi príliš nedá a divácky vkus zdegeneroval do tej miery, že sa o nich nedá hovoriť prakticky nič bez toho, aby nešlo o spoiler, teda také prezradenie deja, ktoré môže kaziť divácky zážitok.
