Hoci tento rok oslávi päťdesiatku, keď živo gestikulujúc spomína na to, ako ho v detstve Spielberg či Lucas dokázali preniesť do iných galaxií, vidíte v ňom malého chlapca. Hovorí, že keď hrá, pohyby, spôsob chôdze i držanie tela sú jeho vlastné, len myseľ nie. Tá patrí postave. Dlho mu trvalo, kým sa pri výbere rolí naučil počúvať svoj vnútorný hlas, a dnes už vie, že ak mu na projekte od začiatku niečo nesedí, má povedať nie. Po premietaní romantickej komédie debutujúceho režiséra Jakuba Machalu Láska hory prenáša – v ktorej stvárnil síce vedľajšiu, ale zato výraznú postavu sarkastického hoteliera Patrika – však z neho vyžarovala spokojnosť.
Na novinárskej projekcii filmu Láska hory prenáša som náhodou sedela v rade za vami a nemohla som si nevšimnúť, že ste sa náramne bavili.
Ja sa vždy bavím, keď sa mi film páči, v tomto síce aj účinkujem, ale jednoducho, keď sa mi niečo páči, užívam si to. Na komédii sa smejem a pri tragédii sa aj rozplačem.

Pri ktorom filme ste naposledy plakali? Mne sa to stalo včera, keď som pozerala Krajinu ve stínu, kde ste hrali komunistu, čo sa po vojne vráti z koncentráku.
Vážne? Podľa mňa to bol skôr krutý film, nie dojímavý.
Veď práve. Rozplakala ma tá ľudská krutosť.
V televízii som naposledy videl Bábu z ledu so Zuzanou Kronerovou, ale pri tej som neplakal – tam som videl skôr priestor na zamyslenie. Zaručene ma však vždy rozplače Hľadanie Krajiny – Nekrajiny. Je to „peterpanovská“ tematika, fantasticky urobená – tak citlivo a s výbornými hereckými výkonmi vrátane detských.
Vráťme sa k filmu Láska hory prenáša. Keď ste sedeli v sále, pozerali ste sa na seba i kriticky? Pomysleli ste si občas, že tak tuto som to mohol zahrať i lepšie?
Ja sa inak ani nepozerám, len kriticky. Sú i momenty, keď si poviem, že dobre, s týmto som spokojný, a sú momenty, keď si poviem, že no toto by som ešte pretočil. Ale potom si v hlave premietnem, v akých podmienkach sa film nakrúca, čo všetko sa okolo toho deje, a hovorím si, že keď je s tým režisér spokojný, tak čo už mu ja budem do toho pindať.
Vo filmovej brandži pôsobíte už viac ako dve dekády, nakrúcali ste s mnohými režisérmi staršej a strednej generácie na Slovensku i v Česku. Jakub Machala je mladý debutujúci režisér. Cítili ste pri nakrúcaní filmu generačný posun?
Myslím, že pri samotnom nakrúcaní to až tak necítiť. Jednoducho sa oblečiete, pripravia vás na záber, spustí sa kamera, zvuk a nakrúcate. Rozdiel však vidno vo výsledku. Sedíte v kine a zrazu sledujete, ako fantasticky, použijem moderné slovo – ako cool – využili tvorcovia zvuk fujary, keď ho ako podklad vsadili do popovej hudby – to bolo úplne super.
Hudba k filmu sa mi naozaj veľmi páčila. A strih? Aj keby som nevedel, že Jakub Machala je známy režisér videoklipov, určite by mi to hneď napadlo. Najprv tam je rýchly sled ako pri videoklipoch, ale neskôr prídu i pasáže, ktoré to spomaľujú – keď ide o nejaký vážnejší, intímnejší či lyrickejší rozhovor a potom, keď treba, sa to znovu zrýchli dynamickým strihom. Veľmi sa mi páčilo, ako to bolo urobené.
A tiež som bol zvedavý, ako bude na plátne vyzerať ten na trikrát prerozprávaný príbeh. Lebo pri čítaní scenára môžete prechádzať medzi jednotlivými líniami, vrátiť sa späť, ale v kine je to úplne iný zážitok, zrazu vidíte ten istý príbeh z troch rôznych uhlov pohľadu a postupne zisťujete nové fakty o situácii. Je to veľmi zaujímavý prístup. Už sme niečo podobné videli napríklad pri Pulp Fiction a funguje to i v tomto prípade.

V romantickej komédii to má iné čaro.
Presne.
V poslednom čase som videla niekoľko romantických komédií domácej proveniencie a keď som počula, že niekto natočil ďalšiu, len som prevrátila oči. Ale toto bolo niečo úplne iné, ako som čakala.
Dnes musíte diváka prekvapovať. Keď si spomeniete na tie klasické české alebo československé komédie ako Návštevníci alebo Což takhle dát si špenát, tie už sú pre nás v mnohom úsmevné, v kulisách, v efektoch i v tom, ako boli natočené. Samozrejme, zostáva v nich ten klasický dobrý humor, ale dnes to už musíte robiť inak. A klipová réžia nášmu príbehu podľa mňa veľmi pomáha.
V sále sa smiech ozýval dosť často.
Toto je na tom asi to najťažšie. Pri dráme či pri tragédii nepotrebujete v kine počuť, že diváci plačú. Ale keď sa pri komédii neprejaví ten pretlak emócií, keď sa ľudia nesmejú – to nie je dobre.
Bol pri nakrúcaní i priestor na improvizáciu?
To je zvláštna otázka. Myslím si, že keď robíte umenie, nič iné nerobíte, len improvizujete. A je jedno, či ste sochár, maliar, hudobník, činoherec, spevák.... Improvizácia je gro umenia.
To je to, čo možno mnoho laikov nechápe, že prečo to vôbec chceme robiť, prečo nás to baví. Vymyslel som si krédo: Som telesná schránka pre cudziu myseľ. Tým myslím, že svoju telesnú schránku potrebujem na to, aby som vstúpil do postavy niekoho iného a rozmýšľal jeho hlavou.