Je všeobecne veľmi ťažké vydávať a písať (dobré) knihy. A ešte ťažšie je vydávať a písať ich počas vojny. Veď o čom by mali byť, ak nie práve o nej? Prebiehajúca vojna sa z textov a diskusií predsa nedá len tak vynechať.
Už je to vyše troch mesiacov, čo sa s vojnou na Ukrajine doslova zatiahla obloha nielen nad Európou, ale nad celým svetom. Pomaly sa však začala zaťahovať už v roku 2013, keď sa Rusko rozhodlo pre priamu konfrontáciu s Európskou úniou a otvorene ju odmietlo ako úpadkovú, nepriateľskú a „pod jeho úroveň“. A práve vtedy sa mala začať cítiť maximálne ohrozená.

Pretože, ako vieme, v nasledujúcom roku už Rusko definitívne potvrdilo svoj status antidemokratickej krajiny, ktorá nikdy nebude chcieť byť súčasťou Európskej únie, a razilo si tak cestu „ak nie my, tak ani vy“. A razí si ju doteraz. Preto v roku 2014 Rusko napadlo už vtedy prozápadnú Ukrajinu a anektovalo časť jej územia, pričom teraz si už robí nároky na doslova celé jej územie.
Nikomu však v tom čase ani len na um nezišlo, že to povedie až k otvorenej vojne medzi týmito dvoma susediacimi krajinami. A hoci je dvadsiate storočie dávno za nami, nevzali sme si z neho žiadne ponaučenie. V našom 21. storočí preto nastali nové časy, ktoré sú, zdá sa, ešte temnejšie než tie predtým.
Bratislavský knižný festival v tieni vojny
Knižné trhy a festivaly boli aj pred pandémiou a vojnou na Ukrajine oddychovými akciami, na ktoré si čitatelia a čitateľky prišli podebatovať o výnimočných publikáciách s ich autormi a autorkami či vydavateľmi. Ani tento rok to nebolo iné, no tentoraz celý program Bratislavského knižného festivalu (BRaK) sprevádzal tieň vojny.
Jeho organizátori sa prirodzene a správne snažili reagovať na to, čo nás už niekoľko týždňov sužuje, a hoci tak vytvorili sieť niekoľkých skvelých diskusií, zameriam sa primárne len na jednu z nich.