Na literárny festival BRaK zavítala portugalská spisovateľka Isabela Figueiredo a pre Magazín o knihách porozprávala nielen o svojom románe Tučná (Portugalský inštitút, 2022), ale aj o sebe a vlastnom tvorivom procese.
Z predslovu Alcidesa Murtinheiru, uvedeného v slovenskom preklade románu Tučná, som sa dozvedela, že hoci nejde primárne o autobiografiu, s Mariou Luísou máte niekoľko styčných bodov. Prečo ste sa rozhodli písať o hrdinke nenapĺňajúcej spoločenské kritériá týkajúce sa vzhľadu?
Jiří Trávníček: Lepšie je čítať čokoľvek než nečítať Čítajte Vybrala som si takúto hrdinku, pretože nezapadanie do spoločnosti dominuje celému môjmu životu. Nikdy som nezapadala vzhľadom a v podstate som akoby nikdy nemala prirodzené miesto v spoločnosti. Som nekonvenčný typ. Zaujímajú ma ľudia, ktorí nespĺňajú nalinkovanú spoločenskú normu, či už preto, že sú príliš chudí, plešatí, nevedia dobre rozprávať, alebo sú cudzinci.
Jednoducho téma outsiderstva ma zaujíma a vidím v nej veľkú nespravodlivosť, pretože medzi ľuďmi podľa mňa nie sú rozdiely. Preto som si zvolila hrdinku, ktorá sa nevojde ani na stoličku, keď si chce sadnúť.
Tučná nie je len príbehom o obezite, sebaprijatí a vzťahoch, je to tiež kniha pamätí o premenách Portugalska v posledných desaťročiach. Počas dekolonizácie sa doma zjavili tisícky navrátilcov. Nebolo jednoduché žiť s nálepkou navrátilca, tobôž „tučibomby“. Môžeme knihu zaradiť do tzv. návratovej literatúry?
Tento román je univerzálna literatúra, ale áno, Maria Luísa je „navrátilka“, trpí emocionálnou traumou, preto sa prejedá a je tučná, chce zajesť traumu z návratu, zo straty, z toho, čo jej chýba. Cíti sa stratená. Napcháva sa chlebom s marmeládou a to je pre ňu zosobnením hladkania.
Je to teda aj literatúra návratová. Táto téma pokrýva väčšiu plochu, a keď sa pozrieme chronologicky na príbeh Tučnej, odhaľujeme v ňom históriu Portugalska, aj Európy od sedemdesiatych rokov až do začiatku nového tisícročia.
Vo vašom románe hrajú dôležitú úlohu rodičovský byt a telo. V oboch sa hrdinka cíti nekomfortne. Preplnený byt, preplnené telo verzus úľava po gastrektómii a zbavení sa nábytku. Bolo toto metaforické prepojenie hneď od začiatku vaším zámerom ?
(zdroj: Foto - Archív SME)Nie, nebolo to mojím zámerom. Zaskočili ste ma. A viete, že máte pravdu? Moja prvá myšlienka bola, že Maria Luísa nebude mať zo začiatku byt rada, pretože rodičia sú ako väznitelia, ale na konci sa v ňom bude cítiť ochránená pred celým svetom. Ale toto metaforické prepojenie tela s bytom mi nenapadlo, no teraz, keď sa o ňom rozprávame, musím konštatovať, že je to veľmi inteligentný postreh a skutočne namieste. Budem nad tým rozmýšľať a som veľmi rada, že ste si to všimli.
Maria Luísa je silná osobnosť. Keď sa postavíte pred zrkadlo, ukáže sa v ňom ona, alebo ste úplne rozdielne? Má vaša hrdinka niečo, čo by ste mali rada aj vy?
Maria Luísa má jednu črtu, ktorú nemám rada, a naozaj dúfam, že taká nie som. Keď som dopísala knihu, uvedomila som si, že je to osoba, ktorá sa až posadnuto zaoberá niektorými vecami. Vtedy som sa začala pýtať: som aj ja taká?
