Pavel Vilikovský (1941 – 2020) bol človek, ktorého ste nemohli ako osobu a autora prechváliť. Keby ešte žil, asi by redaktorsky zasiahol do predchádzajúcej vety, lebo pre neho bola typická depatetizácia seba samého. Ale bez ohľadu na to, ako sa (ne)vážne bral, patrí k tým slovenským spisovateľom, ktorých treba opakovane čítať a mať ho poruke na poličke.
Pes na ceste alias Slovák a svet
Môj dydaistický uhol pohľadu (IV.) Čítajte Pavel Vilikovský v jednom z rozhovorov osvetlil podivuhodný názov svojej knihy o Slovákovi vo svete. Náhodne raz zachytil správu v rádiu, že po diaľnici zúfalo pobehuje pes. Najprv ho zarazilo, ako sa dá zistiť psie zúfalstvo a následne si uvedomil, že presne tak sa jeho hrdina, nie veľmi úspešný, ale jazykovo zdatný autor, túla po rakúskych a nemeckých mestečkách s cieľom propagovať literatúru „mladého štátu“.
Príbeh nie je presne časovo ohraničený, ale faktografické drobnosti, cestovné diéty v DM a za posledné šilingy kúpená šunková bageta, posúvajú dej do deväťdesiatych rokov.
Pes na ceste nevznikol úplne spontánne, ale na objednávku vydavateľstva Kalligram. Mala to byť esej o Slovákoch, ale je to skôr reportáž o človeku, ktorý si zvykol na svojich spoluobčanov a naučil sa s nimi splývať.
Keby som sa stal učiteľom literatúry, použil by som postrehy z „trochu väčšieho fejetónu“, ako s príslovečným bagatelizovaním označil Vilikovský svoje dielo, na azda zaujímavú diskusiu so študentmi o tom, nakoľko sa s ním zhodujú a naopak zásadne rozchádzajú vo vnímaní Slovákov.
(zdroj: Foto - Archív SME)„Malé národy sú ako prepchatý autobus. Ak chcete v zdraví doraziť do cieľa, musíte sa prispôsobiť spolucestujúcim. Musíte sa nakláňať spolu s nimi na tú istú stranu; musíte dávať pozor, aby ste nikomu nestúpili na nohu, nedrgli lakťom do hlavy ani taškou nespustili očko na pančuche.
Po čase sa táto homologizácia zautomatizuje a zmení na návyk. Občas, keď šofér s autobusom jazdí, akoby viezol dobytok, vytvorí sa dokonca vo voze spoločná nálada, duch vzájomnosti. Spája vás rovnaký zážitok. No keď sa vymaníte z vynútenej intimity, na chodníku, na námestí, na lúke sa opäť slobodne nadýchnete, vystriete sa, smelo vykročíte a gestikulujete rukami na všetky strany.
Niekto by vaše správanie nazval pokrytectvom, ale nech; nepríjemné je len, keď vás na základe podvedomých návykov nasilu tlačia nazad do autobusu, z ktorého ste práve s úľavou vystúpili.“
Predstava slovenského neba
„Po mojom prostonárodnom nebi sa s rozžiarenou tvárou prechádza ťarchavá Ľudmila Podjavorinská, Elena Maróthy-Šoltésová v bielej zástere opäť chystá raňajky svojim deťom a vo voľnom kúte – konečne! konečne! – tancuje Timrava.
Tancuje sama, pevný klátik tela v jednoduchých vlnených šatách a na nohách plstené čierne papuče s gombíkom, tancuje si v sebe a pre seba, zľahučka sa vznáša Isadora Duncanová Novohradu, ničím nespútaná, konečne... V mojom nebi, pokiaľ dovidím, sú samé ženy, všetky tie, ktorým nezvýšil čas na rozjímanie o osude, lebo museli – zanechané napospas bojovníkmi za lepšie svety, objaviteľmi Atlantídy, vynálezcami perpetua mobile, staviteľmi vzdušných zámkov a krčmovými riešiteľmi domácej i svetovej politiky – založiť oheň v peci, vyčariť z neho obed, dať decku s horúčkou studený obklad, vyvariť a vyplákať špinavú bielizeň a potom si s ihlou a hríbikom sadnúť k deravým podkolienkam.
