Už o týždeň 23. júna 2022 bude mať aj v našich kinách premiéru Elvis, film, ktorý, ako to už pri slávnostných predpremiérach na filmových festivaloch býva dobrým zvykom, ocenili diváci v Cannes desaťminútovým standing ovation. Aj bravó sa kričalo a Baz Luhrmann pridal k dobru historku, ako sa práve na festivale v Cannes pred tridsiatimi rokmi začala jeho mimoriadna filmová kariéra.

A Priscila Presley, kráľovná vdova, bola tiež nadšená, podobne ako Tom Hanks, ktorý sa práve pri nakrúcaní Elvisa nakazil covidom a informoval o tom bulvár všade vo svete, na rozdiel od renomovaného kritika z The Guardian Petra Bradshawa, ktorý rozhodne nadšený nebol, skôr naopak, a filmu vyčítal, že v ňom nie je to, čo by tam malo byť, zato je tom kopa toho, čo tam byť nemalo.
Iní renomovaní kritici z iných médií to zase vidia inak a hovoria, že Elvis je super, čo je však v tomto štádiu viac-menej jedno, lebo zatiaľ nie je dôležité, čo sa o Elvisovi píše, ale že sa píše. A hovorí, twituje, instagramuje a facebookuje, sociálne sa sieti, aby sa vzbudil záujem čo najširších más.

Aby si davy kúpili vstupenky a prišli do kina v čo najhojnejšom počte, aby sa z Elvisa stal aj naozaj komerčne úspešný film, hit, blockbuster, nielen filmové umelecké dielo, ktorým už bez ohľadu na divácky záujem aj tak je.
Je? Naozaj je? Je Elvis filmovým umeleckým dielom vo všetkej vážnosti, ktorú slovné spojenie umelecké dielo vyjadruje?
Tvorca Luhrmann
Áno, je, akurát sme ho ešte nevideli, takže nevieme, akým je filmovým umeleckým dielom. Vydareným či menej vydareným, funkčným alebo nefunkčným, či ak naozaj chceme, „dobrým“ či „zlým“, aj keď tieto kategórie naozaj nemajú iný ako vkusový rozmer.
Už teraz však platí, a platilo to už aj pred vznikom filmu, že Elvis ako film bude definovaný nielen témou – filmovým životopisom kráľa, Elvisa Presleyho – ale predovšetkým postavou jeho tvorcu – režiséra a scenáristu Baza Luhrmanna, ktorý od deväťdesiatych rokov v Hollywoode reprezentuje presne tú ideu autorstva vo filme, ktorá bola v jeho dejinách tradične spájaná s veľkými menami európskej a svetovej povojnovej kinematografie, ako boli Fellini, Bergman, Tati, Bresson, Buñuel či Kurosawa.
V jeho generácii sa podobne výrazne podpísal jediný tvorca Quentin Tarantino, pričom radikálne viac ako v prípade iných tvorcov platí, že v prípade Luhrmanna a Tarantina sa chodí „na režiséra“, nie „na film“.

Na Luhrmannovi je však krásne aj to, že keď práve neprichádza s nejakým novým dielom, akoby sa naň úplne zabudlo a jeho meno eviduje podstatne menej fanúšikov ako v Tarantinovom prípade.