Jeho mama zomrela v rovnakom roku a za veľmi podobných okolností ako Lady Diana. Tanečník a performer Tomáš Janypka mal vtedy sedem rokov.
K traume, ktorú smrť jeho mamy spôsobila, sa vrátil až v dospelosti, keď vytvoril inscenáciu song lines: expedícia 97/18.
„Lady Diana vytvorila zo smrti matky dvoch detí akúsi kolektívnu skúsenosť. Paradoxné je, že kým spomienky na smrť mojej mamy som musel oživovať, jej smrť si pamätám oveľa viac,“ hovorí Janypka.
V rozhovore hovorí o význame moderného tanca aj o projekte, ktorý uvedie na festivale Pohoda.
Po dlhšom čase ste na Slovensku odohrali reprízu vašej inscenácie song lines: expedícia 97/18. Je to veľmi citlivá a otvorená performance o traume zo smrti blízkej osoby. Vznikla pred dvoma rokmi, stále sa však vyvíja. Čo sa za tie dva roky zmenilo?
Moja kolegyňa, tanečníčka Sabina Bočková a ja sa v nej vyrovnávame so stratou rodičov. Mne zomrela mama, keď som mal sedem rokov, jej počas skúšobného procesu zomrel otec.
Mali sme veľmi odlišnú časovú aj emočnú vzdialenosť od týchto udalostí, ale možno práve preto vzniklo niečo veľmi krehké a veľmi cenné. Inscenáciu sme naskúšali tesne pred pandémiou, ktorá tému smrti rodičov a straty celkovo preniesla do úplne inej roviny. Pre nás aj pre divákov.
Platí však, že čím dlhšie inscenáciu hráme, tým ľahšie sa nám hrá. To bolo naším cieľom, pretože nech je téma akokoľvek silná a smutná, chceli sme do nej dostať aj ľahkosť.
Starať sa o príbuzného s demenciou je ako do vyčerpania plávať v hlbokej vode Čítajte Čo sa stalo vašej mame?
Mama zomrela po autonehode, do jej auta nabúral človek pod vplyvom alkoholu. Niekoľko mesiacov ležala v kóme a napokon zomrela na krvácanie do mozgu, ktoré si lekári nevšimli.
Existujú prinajmenšom dva dôvody, prečo umelci otvárajú takéto náročné a veľmi osobné témy. Prvým je potreba vyrovnať sa s nimi pomocou tvorby, druhým je potreba tému uzavrieť. Bolo niečo z toho aj vaším motívom?
Asi to prvé. Začalo sa to tým, že som zistil, že si z detstva a z obdobia, keď mama ešte žila, pamätám veľmi málo.
Zároveň som si uvedomil, že hoci ide o zásadnú vec, ktorá ma celoživotne ovplyvnila, nikdy som sa ňou poriadne nezaoberal. Začal som sa sám seba pýtať, čo to vo mne a v mojom tele zanechalo.
Mal som silnú potrebu sa tým nejako umelecky zaoberať, oživovať spomienky a zistiť, ako to ovplyvňuje moju prítomnosť, možno aj bez ambície vytvoriť predstavenie. Zároveň som nemal ambíciu to uzatvoriť ani nijako vyriešiť, lebo mi bolo jasné, že ide o udalosť, ktorá asi bude u mňa prítomná celý život.
O smrti zvyčajne nevedia medzi sebou hovoriť ani dospelí, ešte menej o nej hovoríme s deťmi. Spomínate si, ako to bolo u vás?
To sú práve veci, na ktoré si takmer vôbec nepamätám. Môže to byť len tým, že som bol malý, ale aj dôsledok traumy. Viem, že keď otcovi zatelefonovali, že mama zomrela, a on to oznámil mne a bratovi, začal som sa smiať.
