Mojím osudom už bude navždy divadlo, myslel si GEOFFREY RUSH, keď oslavoval štyridsiatku. Žiadnu veľkú rolu dovtedy nemal a ani už v takú nedúfal.
No ponúkli mu úlohu geniálneho klaviristu Davida Helfgotta, ktorému výchova despotického otca spôsobila hlbokú traumu a psychickú chorobu, no vďaka hudbe dokázal byť šťastný.
Dostal za ňu Oscara a prišli ďalšie veľké roly, medzi nimi v Pirátoch z Karibiku a vo filme Kráľova reč.
S úlohou hviezdy je, zdá sa, vyrovnaný. Avšak s časom, ktorý medzitým ubehol, už tak veľmi nie. Keď prišiel do Karlových Varov, kde si našiel čas aj na rozhovor pre denník SME, zaujal ho plagát s číslovkou 56. Toľko rokov má festival.
„A aj ja. Presne na taký vek sa dnes cítim,“ začal naše rozprávanie.
V rozhovore sa dočítate
- ako sa stal filmovou hviezdou vo vysokom veku
- kedy sa prvýkrát prejavilo, že je slávny, a ako to zmenilo jeho život
- aké ponuky sa mu hrnuli, a prečo sa im vyhýbal
- ako treba hrať génia a čo urobil pre postavu Alberta Einsteina
- prečo obdivuje Bolka Polívku
- čo mu priniesla rola v Pirátoch z Karibiku
- ako spracováva hanbu a možnosť, že môže byť trápny
- aké dôležité je preňho hľadanie identít
- čo ho naučil covid, a aký je jeho recept na dlhovekosť
Cítite rozpor medzi tým, ako vás ľudia vnímajú a vekom, na aký sa v skutočnosti cítite?
V tomto veku sa, myslím si, všetci začudovane pýtajú: Ako sa mi to stalo? Vlani som oslávil sedemdesiatku. Bolo to ešte obdobie lockdownov, nebolo veľa možností, ako to osláviť a vyjsť večer von. Len v malých oknách medzi nimi. Prišiel však môj kamarát, ktorého poznám niekoľko desaťročí, a bolo to pekné.
Viete, v tomto veku by som už mohol kedykoľvek zomrieť, aj zajtra. Možno mám však predpoklady pre pevné zdravie.
Moja mama, ktorá zomrela len nedávno, by pred pár týždňami oslávila deväťdesiatpäť rokov. Vravím si teda, bože, dúfam, že aj ja mám také gény.
Prešlo pomerne veľa času, kým ste sa vo filme presadili. Keď ste sa ukázali ako geniálny hudobník David Helfgott vo filme Žiara, mali ste už štyridsaťpäť rokov. Tušili ste, že z vás urobí hviezdu?
Nie, to som netušil. Od dvadsiatich rokov som pracoval ako profesionál, ale len v divadle. A myslel som si, že v divadle aj zostanem. No zrazu som mal na stole tri filmy. Scenár k Žiare som čítal už v roku 1992 a jediné, na čom som myslel, bolo: Toto by mohol byť veľmi pekný film.
