Leïla Slimani sa drží pravidla, že ak chcete napísať dobrý román, musíte sa naučiť hovoriť nie. Nie stretnutiam, nie spoločným obedom, pomoci, prechádzkam, telefonátom, všetkému. V uzavretom priestore svojho bytu uniká pred „ľudskou komédiou, ponára sa do hustej peny dní“.
Meditácia o strate, smútku, priateľstve a sile literatúry Čítajte Len veľmi neochotne prijíma ponuku redaktorky a priateľky Aliny Gurdielovej stráviť noc v benátskej galérii Punta della Dogana. Nechala sa zatvoriť medzi diela súčasného umenia a napokon sa z toho vykľul veľmi osobný text o literárnej tvorbe, identite a intimite, ktorý stojí za pozornosť.
V otvorenej spovedi hovorí o sebe, svojom detstve, spomína na otca a na to, ako ju ovplyvnili životné skúsenosti. Do úvah o súkromnom živote vkladá pasáže o literatúre, inšpirácii a tvorivom procese. Dozvedáme sa, čo jej ako spisovateľke bráni písať, rozvíjať sa, aké nástrahy v podobe spisovateľských blokov na ňu číhajú a naopak, kde berie inšpiráciu.
(zdroj: Foto - Archív SME)Cituje mnohých spisovateľov a spisovateľky, do textu vložila viacero kultúrnych odkazov, prostredníctvom ktorých demonštruje svoje názory. Je sebaironická, skromná, vtipná a otvorená.
Čo znamená byť slobodnou ženou
Spisovateľka vyrastala v Maroku a v dospelosti odišla žiť do Francúzska. Autenticky vykresľuje obraz ženy v moslimskom prostredí. Voľný pohyb po meste sa pre ňu v dospievaní stal synonymom slobody. „Emancipovať sa znamenalo utiecť, dostať sa z väzenia domu.“ Ako tínedžerka si uvedomovala, že spoločenské konvencie obmedzujú ženy, ich každodenný život, no so západom slnka sa stávala slobodnejšou a nie raz sa pod rúškom tmy vytratila do ulíc.
