„Občas premýšľam nad tým, či by som dnes ako tridsiatnička uniesla niektoré situácie, tlak na výkon a vôbec pomery. Musím povedať, že si tým nie som istá. Výsledkom toho bolo, že mnoho mojich spolužiakov odchádzalo zo školy s psychickými aj fyzickými problémami. Na škole sme mali najrôznejšie poruchy príjmu potravy, jedna spolužiačka mala do osemnástich, zrejme aj v dôsledku anorexie, dva malé infarkty a tak ďalej...“ hovorí o šikane na strednej umeleckej škole speváčka NORA IBSENOVÁ.
V rozhovore sa dočítate:
Ako vyzerala šikana zo strany pedagógov
Prečo sú na umeleckých školách časté poruchy príjmu potravy
- Ako talentové súťaže krivia pohľad na talent
- Či môže byť pop úprimný a či je v hudobnom biznise dosť žien
- Prečo by odmietla podporu od štátu
Môže byť človek v pope úprimný?
Môže. Ale veľmi to záleží na tom, akú identitu a zámer má daný umelec. Je veľa popových umelcov, ktorí to, čo robia, robia úprimne. A, samozrejme, potom je aj veľa ľudí, ktorí kalkulujú. Ale aj to je v poriadku.
Pop, alebo umenie všeobecne, nemusí hovoriť o osobe umelca. Môže hovoriť aj o skúsenosti nikoho iného, byť výpoveďou inej vekovej skupiny než je interpret. Ja som sa vždy vnímala v rovine, že v tom, o čom chcem hovoriť, potrebujem byť úprimná.
Používate pseudonym. To je úprimné?
Môj pseudonym vznikol náhodou. Bola to jednoducho prezývka na sociálnej sieti. Už ako malá som sa chcela volať Nora, mám rada dramatika Henrika Ibsena a jeho hru Nora, takže meno Nora Ibsenová vzniklo viac-menej ako slovná hračka. Kamaráti však hneď reagovali, že toto meno mi sedí a začali ma tak volať.
Asi to teda nejako do seba celé zapadlo. A keď bolo treba dať moje meno na prvý plagát na koncert, povedala som, aby ho takto napísali a už to išlo.
Je tiež pravda, že to má aj hlbšiu rovinu.
Vzniklo v období, keď som sa necítila dobre sama so sebou, prechádzala som si veľmi deštruktívnym a zlomovým obdobím a pseudonym mi pomohol ako nový štart. V tom momente som si ani plne neuvedomovala, aké veľmi dôležité to pre mňa bolo a ako sa to stane mojou de facto novou identitou. Lepšou.
Kedy bolo obdobie, keď ste sa necítili dobre sama so sebou?
Bolo to na strednej škole. Keď sa ku mne teraz, už ako k učiteľke spevu, dostanú slečny, ktoré premýšľajú o štúdiu na konzervatóriu, na základe mojej skúsenosti sa s nimi o tom otvorene rozprávam. V zmysle, či je to skutočne najlepší nápad.
Na konzervatóriu ste študovali hudobno-dramatický odbor, teda herectvo. To je predsa výberová a svojím spôsobom elitná škola.
To neviem, ale určite to nie je zdravé prostredie. Na škole tohto typu sa veľmi málo alebo vôbec neberie do úvahy, že do prvého ročníka prichádzajú deti, a nie dospelí. Napriek tomu mnohí pedagógovia majú také nároky a vystavujú ich takým situáciám, v ktorých by aj dospelý človek mohol mať problém zastať sa sám seba.
Občas premýšľam nad tým, či by som dnes ako tridsiatnička uniesla niektoré situácie a tlak na výkon a vôbec tie pomery. Musím povedať, že si tým nie som istá. Pätnásť- či šestnásťročné dievča to nemá šanca zvládnuť.
Výsledkom toho bolo, že mnoho mojich spolužiakov a spolužiačok odchádzalo zo školy s psychickými aj fyzickými problémami. Na škole sme mali najrôznejšie poruchy príjmu potravy, jedna spolužiačka mala do osemnástich, zrejme aj v dôsledku anorexie, dva malé infarkty a tak ďalej...
Poruchy príjmu potravy sú veľmi časté na tanečných konzervatóriách, je to problém aj na hereckých odboroch?
Odmietanie potravy boli kľúčom k tomu, ako tam fungovať. Ja som v najhoršom období napríklad jedávala asi každý druhý deň, sem-tam som jedlo vyvracala, a stále som nebola dosť chudá. Vlastne áno, raz áno!
Mala som zápal pankreasu, ktorý som týždne schválne ignorovala, pretože ma konečne všetci chválili, ako som vychudla. Ale to, že som hazardovala so zdravím, cítila sa príšerne a vyvracala takmer každé jedlo, to akosi nebolo témou.
Je to podľa vás systémová záležitosť alebo išlo o nejaké zlyhanie jednotlivcov?
Neviem, ako je to na umeleckých školách teraz, ale v tom čase to bolo systémové. Samozrejme, bolo tam mnoho ľudí, ktorí boli dobrí pedagógovia, ľudia aj umelci, no nemám pocit, že by si niekto dal prácu s tým, aby zisťoval, čo sa deje na uzavretých hodinách. Ako to tam vyzerá a čo pedagógovia môžu alebo nemôžu robiť deťom.
Nikto neriešil, že na prvej hodine rozdelil učiteľ tanca dievčatá na prasatá a neprasatá. Alebo akým slovníkom sa so žiakmi hovorilo. Urážanie a posmešky, ponižovane študentov na všetky možné témy boli integrálnou súčasťou hodín viacerých pedagógov.
