Autor je dramaturg Baletu SND
V závere 102. divadelnej sezóny predstavila riaditeľka Baletu SND Nina Poláková dramaturgiu sezóny 2022/2023. Repertoár umeleckej zložky bude obohatený o dva premiérové tituly, na javisko sa vrátia niektoré odložené inscenácie, na svoje si prídu zástancovia tradície i pokrokoví umeleckí osvietenci.
Niekoľkomesačná práca viacerých divadelných prevádzok bola na tlačovej konferencii odprezentovaná v priebehu niekoľkých minút. Plánovanie sezóny je však dlhodobý a veľmi náročný proces, v ktorom sa musí skĺbiť divadelná prevádzka a umelecká vízia.
Je to moment, v ktorom sú sny konfrontované s realitou konkrétnych možností divadla. Proti ideálom stoja personálny fond, finančné možnosti, technické zázemie, interpretačné schopnosti.
Podstatný, ale neviditeľný
Každý divadelný druh má svoje špecifiká, každá profesia viažuca sa k nemu tiež. Publikum, samozrejme, vníma tie, ktoré sú najviditeľnejšie. Najmarkantnejšie sú v interpretácii.
Speváci v opere, tanečníci v balete aj herci v činohre prinášajú divákom rôzne príbehy, ale každý na to používa iné vyjadrovacie prostriedky: speváci spievajú, tanečníci tancujú a herci hrajú.
Publikum dokáže vnímať zreteľnú rozdielnosť interpretačného umenia, ale už menej vníma špecifiká profesie, ktorá je na javisku síce vždy prítomná, ale jej tvorcovia sprítomnení nie sú. Dramaturgia a dramaturgovia.

Úloha dramaturga v baletnom súbore sa na prvý pohľad nelíši od tých v iných súboroch, a predsa má svoje osobitosti, rovnako ako samotný balet. Prioritne to vychádza zo samotnej podstaty baletného umenia, ktoré je neverbálne a komunikačným nástrojom je ľudské telo.
Dramaturg pôsobiaci v balete nemusí explicitne pracovať s textom, dramatizovať ho, ale musí vedieť vnímať kvalitu a zrozumiteľnosť pohybového textu, a teda choreografie, musí rozumieť vzťahu pohybu a hudby, ustrážiť logiku gest v mizanscénach.
Vzhľadom na povahu väčšej časti baletného repertoáru, ktorú tvoria diela klasického odkazu a abstraktné balety, ako aj na poslanie baletu prvej scény ponúkať publiku najreprezentatívnejšiu vzorku choreografickej tvorby je poslaním dramaturga umelecky formovať súbor.
Jednoduchšie povedané – nastaviť smerovanie umeleckej zložky tak, aby tanečníci rástli individuálne i ako súčasť umeleckého kolektívu. Nájsť balans medzi tradičným a moderným repertoárom, abstraktnými a dejovými inscenáciami, svetovou a domácou tvorbou, ale najmä diváckym dopytom a odbornou víziou nie je jednoduché, ale na úrovni prvej scény by nemalo dôjsť ku kompromisom v kontexte kvality, a to ani v prípade mladých tvorcov a javiskových experimentov.

Nedotknuteľná klasika
Divák sa stretáva s dvomi druhmi inscenácií: novovznikajúce diela a prenesené balety.
Dramaturgický vstup do baletnej inscenácie je možný len pri vzniku pôvodnej inscenácie, prípadne úplne novom choreograficko-režijnom koncepte už existujúceho diela.
Akýkoľvek čiastkový zásah do existujúcej baletnej inscenácie je neprípustný, dielu hrozí umelecká degradácia, pokrivenie autorskej výpovede. Vďaka istej nedotknuteľnosti choreografií si mnohé inscenácie zachovali nielen umeleckú hodnotu, ale aj autenticitu doby a stali sa živými muzeálnymi artefaktmi.
Príkladom je romantický balet La Sylphide (Sylfida) v choreografii dánskeho baletného majstra obdobia romantizmu Augusta Bournonvilla, ktorý mal premiéru v roku 1836 v Kráľovskej opere v Kodani.
Balet o víle sa úspešne uvádzal aj na doskách Slovenského národného divadla (premiéra sa konala 22. 4. 2005 v historickej budove SND) a práve vďaka nekompromisnému tradicionalistickému prístupu k inscenovaniu tohto diela mali aj bratislavskí diváci možnosť vidieť inscenáciu, ktorá bola do veľkej miery totožná s tou pôvodnou.
“V roku 1982 celý baletný svet šokovala koncepcia choreografa Matsa Eka, ktorý Giselle umiestnil do psychiatrickej liečebne.
„
Každý krok, každé gesto, každý pohľad očí, náklon hlavy či tela, všetko bolo do najmenšieho detailu nacvičené hosťujúcim odborníkom z Dánskeho kráľovského baletu tak, aby inscenácia nestratila nič zo svojej romantickej autenticity.
Baletný repertoár ponúka mnoho titulov, ktoré sa uvádzajú v originálnych choreografiách, často aj so scénickou výpravou podľa pôvodných návrhov. Takto inscenované balety sú krásnym pohľadom do minulosti.
Samozrejme sa nájdu aj tituly, ktoré inšpirujú súčasných autorov na nové inscenovania známych baletov. Nejde však o čiastkové zásahy do dramaturgie, ale väčšinou o kompletne nové autorské pohľady.
Príkladom je azda najznámejší titul romantickej baletnej literatúry Giselle, ktorá bola po prvý raz uvedená v roku 1841. Giselle dominuje repertoáru takmer všetkých popredných scén sveta vo svojej klasickej verzii, no stretávame sa aj s inscenáciami, ktoré úplne rozbili klasický choreografický a občas aj dramaturgický koncept diela.
V roku 1982 celý baletný svet šokovala koncepcia choreografa Matsa Eka, ktorý Giselle umiestnil do psychiatrickej liečebne a na prerozprávanie deja použil svojrázny pohybový slovník. Ekova verzia je v istom chápaní dnes už tiež klasikou.
Najčerstvejším prírastkom progresívneho spracovania tohto baletného titulu je Giselle z dielne Akrama Khana, ktorý pre svoju upravenú verziu situovanú do odevnej továrne nechal dokonca aj radikálne upraviť hudobnú partitúru.
Khanova verzia sa okamžite stala jednou z najvyhľadávanejších baletných inscenácií posednej dekády. Perličkou je, že sa na jej uvedení ako asistent choreografa podieľal aj slovenský tanečník Andrej Petrovič.

Potrava pre tanečníkov
Kariéra profesionálneho tanečníka je v porovnaní s inými profesiami veľmi krátka. Súvisí to so zvládaním interpretácie umeleckých výkonov, ktoré sú fyzickou náročnosťou porovnateľné s vrcholovým športom a znamenajú pre tanečného umelca obrovskú záťaž.
Len malé percento profesionálnych tanečných interpretov sa s ňou dokáže vyrovnať aj v strednom veku. Drvivá väčšina tanečníkov končí ešte pred štyridsiatym rokom života.