Milana Ondríka a Zuzanu Moravcovú spojilo divadlo. Najprv Vysoká škola múzických umení a potom nitrianske Divadlo Andreja Bagara.
Dnes žijú spoločne v Nitre, vychovávajú tri deti, vodia ich do divadla a medzitým obaja hrajú. Zuzana sa po materskej dovolenke vracia do DAB-u a Milan je už neodmysliteľnou súčasťou súboru Činohry SND.
Aká bola vaša cesta k umeniu?
Milan: Keď som bol dieťa, spievali sme a miništrovali, bola to súčasť umenia. Začalo sa to nejakými kresťanskými programami v kostole, spievali sme v zbore a chodili sme s betlehemom. To bol akýsi prapôvod divadla, prezentácie sa, hrania nejakej postavy.
Potom sme u nás v dedine, v Liesku, raz do roka robili divadelné predstavenie. Divadlo sa hralo na Štefana, tiež s náboženskou tematikou, prišla celá dedina. Doteraz mám na to krásne spomienky.
Vtedy som sa ešte nerozhodoval pre herectvo, ale teraz na to rád spomínam. Potom som aj recitovával a uvažoval som, kam pôjdem po strednej škole. Mal som prihlášku na Vysokú školu výtvarných umení, keďže mám strednú rezbársku, ale dal som si aj na VŠMU, na herectvo.
Nerátal som s tým, že ma zoberú, ale išiel som tam s tým, že sa viem naučiť text naspamäť. V tom období som bol ešte naivný a myslel som si, že slovo múza je spojené nielen s umením, ale hlavne s muzikou.
Nechodil som na hudobnú, tak som sa bál a veľmi mi odpadol kameň zo srdca, že netreba hrať na nijakom nástroji. Na VŠVU ma nevzali, neprešiel som ani prvým kolom, ale mal som v hlave, že pôjdem o rok. Medzitým ma však prijali na VŠMU a odvtedy som sa tomu venoval.
Petra Vajdová: Bolo obdobie, keď som bola presvedčená, že sa nikdy nevrátim na javisko Čítajte Zuzana: Ja si odmalička pamätám, ako chodila na STV Nedeľná chvíľka poézie a rada som to sledovala. Ešte som ani nerozumela, čo to je, ale vždy som to chcela robiť, vždy som si hovorila, že raz chcem tiež takto recitovať.
K tomu automaticky prišlo, že som chodila do Ľudovej školy umenia na dramatický odbor. Potom som, samozrejme, začala recitovať na základnej škole.
Veľké spomienky mám na ochotnícke divadlo v Novom Meste nad Váhom, kde som dlhé roky pôsobila počas školy. Prirodzene z toho vyšlo, že by som chcela skúsiť herectvo na Vysokej škole múzických umení, a to sa mi podarilo.
Ale s umením sa človek stretáva všade, ani nevie, kde ho nasáva. Či už je to cez hudbu, cez obrazy, cez rozprávky, filmy... Človek musí mať svoje „anténky“ nastavené a potom sa to k nemu dostáva úplne podvedome.
Stretli ste sa a spoznali vďaka divadlu. Poznáme mnoho divadelných párov, myslíte si, že je dobré, že ste z rovnakej sféry?
