Deň pred naším rozhovorom mal stretnutie a autogramiádu s čitateľmi v bratislavskom Martinuse. O polovičku autorskej dvojice Michael Hjorth – Hans Rosenfeld bol slušný záujem, osudy Sebastiana Bergmana, psychológa v policajných službách, lákajú čitateľov na celom svete. Sedem dielov (posledný s názvom Kto seje vietor) boli vítanou príležitosťou na rozhovor s Michaelom Hjorthom.
Sú pre vás stretnutia s čitateľmi okrem marketingovej záležitosti aj možnosťou, že sa dozviete niečo, čo ste si prípadne neuvedomili a čo je napríklad inšpiráciou do ďalšieho písania?
Možno je to inšpirujúce iným spôsobom, pretože keď hovorím s čitateľmi, zisťujem, čo si zapamätali z toho, čo čítali, čo bolo pre nich dôležité, ktorá z kníh bola ich obľúbená. A podľa tých otázok si môžem urobiť obraz, čo u nich zafungovalo. To znamená, možno sa neinšpirujem ich nápadmi, ale potvrdzujem si, či to, čo sme urobili, funguje.
Isabela Figueiredo: Písať pre mňa znamená žiť Čítajte Na tom stretnutí ste sa venovali najmä postave Sebastiana Bergmana, čo je zrejme dosť typická téma vašich rozhovorov, ale zarazilo ma, že nikde v diskusiách sa neobjavuje postava policajta Billyho. A mám pocit, že ak v diskusiách vyznieva ako nesmierne negatívny Sebastian Bergman, skutočným zlom je Billy, viacnásobný vrah v uniforme policajta. Čím si to vysvetľujete?
To je zaujímavá otázka. Neviem to vysvetliť, ale je to pravda. Možno tým, že stále hovoríme o Sebastianovi Bergmanovi, a Billy sa vyvíjal od dobrej postavy k zlej, tak o ňom toľko nehovoríme. Možno je to aj preto, aby som neprezradil veľa z knihy, pretože v nej je o Billym napísaného veľa.
Áno. Akurát to sústredenie sa na vzťahy Sebastiana Bergmana a na hlavný príbeh spôsobuje, že Billy, ktorý je svojím spôsobom nesmierne zaujímavý príbeh, akoby bol mimo literárneho, literárnokritického, čitateľského záujmu.
Naozaj dobrá otázka. Neviem, či poznám odpoveď. Asi nie. Chcel by som mať na to inteligentné vysvetlenie, ale naozaj je pravda, že ja o tom Billym nehovorím, aby som veľa neprezrádzal, a možno potom sa ani čitatelia nechcú naňho pýtať a skôr sa bavíme celý čas o Sebastianovi.
Prejdime k Sebastianovi. Asi pred siedmimi rokmi ste mi v rozhovore na adresu Sebastiana Bergmana, ktorý je pre mňa sukničkár a brilantný mozog, i keď v polícii každý bystrý vyzerá brilantný, povedali, že „chceli sme postavu s komplikovanými povahovými črtami, ktorá by konala deviantne a svojím správaním by sa vymykala z bežného štandardu. Chceli sme postavu, ktorú by ste úprimne a s láskou nenávideli.“ Nie je to trošku nefér voči Sebastianovi? Ja som totiž trošku jeho fanúšik.
Ono to presne o tomto je. Takto máme Sebastiana zadefinovaného, že ho ľudia milujú a nenávidia zároveň. Už keď si myslíte, že urobí správne rozhodnutie, zase urobí niečo úplne nelogické a hlúpe a čitateľ je z toho frustrovaný, prečo toto zase urobil, prečo zase nepochopil, čo robí zle, a prečo to nevie zmeniť.
A my ho akoby chceme zachrániť, ale on sa zachrániť nedá. A myslím, že pre nás spisovateľov je veľkou zábavou mať postavu, ktorú chceme zachrániť, ale ona nechce byť zachránená. Pre nás je zaujímavé písať o ňom, lebo tak sa aj táto postava ďalej vyvíja.
S Hansom Rosenfeldom často diskutujeme o tom, akého ho urobiť, či už nie je príliš milý, a kde ho chceme umiestniť v tom príbehu, lebo zase sa mu nepodarí niečo, čo sa týka vzťahu s jeho rodinou, ale naopak uspeje pri riešení prípadov.
Jedna vec je jeho povaha, druhá je jeho policajná práca. V poslednej knižke, snáď veľa neprezradíme, ste z neho spravili milého starostlivého deduška, ktorý je traumatizovaný svojou minulosťou, najmä stratou manželky a dcéry. Je to trend, ktorým sa chcete pri Sebastianovi Bergmanovi uberať? Milý frustrovaný dedko a bystrý investigatívec.
Myslím si, že to v tejto knihe môže vyznieť ako trend, ale my sme vždy mali radi zmenu, takže nesľubujem, že bude milým dedkom aj v ďalších knihách. Po prečítaní tej knihy čitateľ pochopí dôvod, prečo je to tak, aký je jeho vzťah s rodinou. V tomto príbehu nám to vyhovovalo takto, ale v ďalšom príbehu to môže byť niečo iné.
Neviem, či ste videli posledného Bonda No time to die.
Videl som všetkých Bondov
Lebo aj Bond prestáva byť „mačo“, je z neho milý, starostlivý otec. Uvedomujem si, že teraz idem na tenkú pôdu, ale vyznieva to akoby nejaká obeť hnutiu me too. Skončila sa éra „mačov“, ktorí zaujímajú mnohých čitateľov?
