S hercom, režisérom, scenáristom a spisovateľom Jiřím Mádlom sme sedeli spolu v bufete v rozhlasovej „obrátenej pyramíde“, keď došla reč na to, že jeho najnovší, ešte len pripravovaný film je o Československom rozhlase v rokoch 1967 – 1968. Bude to tiež film o hrdinoch, ktorí v krízovej situácii zistili, že sloboda a charakter spolu súvisia? Zachovali sa ako chlapi?
Čo to znamená byť chlapom?
Michal Baláž: Prečo by sa dobré romantické komédie nemohli nakrúcať aj u nás? Čítajte Asi to, aby sa človek za seba nemusel hanbiť. Keď človek prehrá, nie je to nič tragické. Keď chlap plače, to už dnes tiež nie je niečo zlé. Môžem prehrať, môžem skončiť aj na ulici, ale vždy sa treba zachovať čestne. A to znamená byť chlap pre mňa. Aby som sa zachoval tak, aby som to bol ja. Lebo autenticita je to najdôležitejšie pre to, aby ste boli uveriteľní.
Keď som sa dozvedel, že vaša kniha Přitažlivost planety Krypton má v názve práve supermanovskú planétu, premýšľal som, aké to bude sci-fi či komiksové rozprávanie. Čím je pre vás Superman, postava z planéty Krypton?
Je to pre mňa životný motív, odkazujem naň často. Film Pojedeme k moři sa začína tým, že tam sedí Tomáš, hlavný hrdina, a má na sebe tričko so Supermanom. Dôležité je však povedať, že ma ovplyvnil film, ale aj príbeh herca Chistophera Reeva, ktorý utrpel vážne zranenie, skončil na vozíku, ale nevzdal sa a bojoval ďalej, bol veľmi aktívny.
Bol vlastne superman aj v reálnom živote, pretože sa nevzdal. Stal sa symbolom boja za akceptáciu ľudí s telesným postihnutím, robil veľa pre charitu a prosto sa nezlomil. Ale, samozrejme, išlo aj o ďalší aspekt Supermana. Nikto sa doteraz nezaoberal tým, či je Supermanovi ľúto za jeho planétou.
Tu na zemi bol obdivovaný, mal silu, ženy ho milovali, bol spravodlivý. Ale ak sa pozriete bližšie na jeho postavu, vlastne by to celé chcel inak. Jeho priateľka Lois Lainová má krásny byt v mrakodrape. Ona s ním chce robiť interview. On priletí, sú na balkóne.
A on by tam nechcel byť ako Superman, ale ako Clark Kent, jej kolega, obyčajný chlapík, ktorý ju každý deň stretáva. Ale ona miluje Supermana. A odrazu nechce hovoriť ako Superman. Chce byť Clarkom. A to je ten pocit – chcete byť tým, čím ste, ale pritom musíte hrať úlohu, musíte mať aj nejaký vonkajší obraz, ktorý je tiež našou súčasťou.
Tento motív sa objavuje aj v knihe, to neustále pýtanie sa, kým vlastne sme. Počnúc zdvojením identity cez sociálnu sieť až po rodinné problémy a vzťahy – som dospelý a stále dieťa svojich rodičov. Potrebujeme mať svojich hrdinov v živote?
(zdroj: Foto - Archív SME)Ale určite. Nedávno sa ma pýtal môj terapeut – povedzte mi teda, kto sú vaše vzory, kto sú tí hrdinovia? Môžem povedať hokejové vzory. Alebo filmové. A on, že dobre, ale koho v živote obdivujete tak, že si poviete v nejakej situácii – ako by sa rozhodol on? A ja som neprišiel na nikoho iného než na Supermana. Nechcem, aby to vyznelo nejako zle voči mojim blízkym, ale život sa tak vyvinul, že som nikoho nenašiel. Chcel by som mať ten vzor, ale nemám ho. Taký chlapský vzor.
Prečo práve kniha po úspešnej hereckej, scenáristickej a režisérskej kariére?
Sú na to dva dôvody – vždy som chcel napísať knihu a považujem sa za človeka, ktorému je písaný prejav najbližší a najpohodlnejší. Už na gymnáziu som okrem slohov písal a posielal svoje veci do literárnych súťaží, písal som texty k piesňam a trošku som sa tým aj živil. Potom som sa zblížil s filmom a začal som písať scenáre a vyzeralo to, že tam skončím.
