„Musím si nad tým hnusom, čo sa tu vydáva za všedný deň, odpľuť, veď si
pamätáme život v krajšom svetle než v tomto šedivom hliene, ktorý nám tu
maľuje chrcheľnatý dážď.“
Na tieto slová z knihy Hallgrímura Helgasona Ženská na 1000 stupňů (Argo 2021) som si spomenula, keď sa po niekoľkých týždňoch dohadovania na termíne online rozhovoru, ktorý sa mal odohrať pri príležitosti Mesiaca autorského čítania – tento rok venovaného islandským umelcom – konečne zjavila na monitore jeho tvár. Aj keď teda tvár je možno silné slovo.
Spod kapucne a vlnenej čiapky vykúkali Helgasonovi ledva oči. Keď sa však za
skučania islandského vetra, z ktorého naskakovali zimomriavky i v tritisíc
kilometrov vzdialenej Bratislave, po chvíli nadšene rozhovoril o tom, odkiaľ sa
v Islanďanoch berie tá neutíchajúca potreba rozprávať príbehy, uvedomila som
si, že viac ako oči aj tak z človeka vidieť nepotrebujete.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa zrodila prvá generácia islandských umelcov.
- Prečo je Islanďanom stále zima.
- Ako je možné, že každý jeden človek, ktorý na Islande umrie, má po smrti v novinách nekrológ.
- V čom sú najväčšie rozdiely medzi životom ženy a muža na Islande.
- Ako Helgasonovi pomohlo ženské hnutie hovoriť nahlas o tom, že bol znásilnený.
Vo vašej eseji o islandskom umení, ktorá je dostupná na stránke rádia
BBC, hovoríte, že kým so svojou bohatou históriu rozprávania príbehov ste
vy Islanďania „národom textu“, vo vizuálnom umení ste takmer úplnými
nováčikmi. Prekvapilo ma to. Nie je maľovanie tiež svojím spôsobom
rozprávaním príbehov?
"V istom zmysle áno. Moje obrazy sú vždy figuratívne a naozaj, kým pri
maľovaní nenájdem vo svojom obraze príbeh, nie som s ním spokojný.
I v tomto som rozprávačom, nie abstraktným umelcom. Ak však napríklad máte len červenú plochu a nič viac, je potom už ťažšie povedať, či je to maľba, ktorá hovorí príbeh, alebo nie."
Prečo Islanďanom trvalo tak dlho, kým si našli cestu k vizuálnemu
umeniu?
"Životné podmienky to neumožňovali, bolo treba pracovať. Pracovať, pracovať,
pracovať. Na nič iné nebol priestor ani čas. Ak ste chceli robiť niečo iné,
spoločnosť vás vypudila.
Z tých, čo to neodradilo, sa stali žobráci, čo sa bezprizorne potulovali po krajine, ak aj mali talent, zostali ich maľby nedocenené. Ľudia tu proste nemali pochopenie pre vizuálne umenie. A, samozrejme, chýbali i prostriedky. Nedovážali sa sem farby ani plátno.
