A koľko mal rokov?
Ak nechcete človeka, ktorému práve zomrel niekto blízky, rozdráždiť, nikdy sa ho nepýtajte túto otázku. Jeho bolesť súvisí len s tým, ako veľmi toho blízkeho človeka miloval, nemá nič spoločné s tým, či sa dožil požehnaného veku.
A mimochodom, požehnaný vek. Ani tieto hlúpe slová nevyslovujte. Na tejto situácii nie je požehnané nič. Rovnako tak je trúfalé hovoriť, že už mu je dobre, nič ho nebolí a že už odpočíva v pokoji, na lepšom mieste.
Ako to môžete vedieť?
Chimamanda Ngozi Adichieová, jedna z najväčších spisovateliek súčasnosti, vie, že nešťastne zvolené slová, hoci mienené dobre, neprospievajú človeku, ktorý práve prežíva jednu z najväčších bolestí človeka. Neraz vedú k tomu, že okrem bolesti prežíva aj hnev, odpor, zúrivosť, bezmocnosť.
Ona sama po smrti otca nedokázala vysloviť, že zomrel. Nedokázala povedať, že je mŕtvy. Dokázala však písať o tom, čo všetko cítila.
Výsledkom je krátka, no o to intenzívnejšia kniha Pár poznámok o smútku.
Kruté hry vlastného podvedomia
Píše v nej napríklad, ako jej kamarátka poslala esemesku. Prečítala si v nej vetu, ktorú sama kedysi napísala v jednom románe: „Smútok bola oslava lásky, človek schopný ozajstného smútku mal šťastie, že skutočne miloval.“
