Režisér PETER SERGE BUTKO zažil niekoľko nevysvetliteľných udalostí. Jednou z nich bolo stretnutie s riaditeľom divadla v Báčskom Petrovci, ktorý mu nechcel dať pokoj a prenasledoval ho s požiadavkou, aby tam prišiel nacvičiť predstavenie.
"Dal som si nesplniteľné podmienky, aby som sa ho zbavil, a on mi ich splnil," hovorí Butko. Už sa nedalo vycúvať, musel baliť kufre.
Keď však medzi srbských Slovákov prišiel, našiel nečakaný svet, kde ani fyzikálne zákony nemajú celkom dosah a aj slušnosť tam vyzerá inak. To miesto ho ohúrilo, dokonca sa vtedy identifikoval so Slovenskom, ktoré dovtedy nenávidel.
S Petrou Polnišovou v úlohe herečky aj producentky o miestnom živote nakoniec nakrútil komédiu Vitaj doma, brate! o Slovákoch, ktorí sa túžia presláviť po celom svete.
Slováci z Báčskeho Petrovca sú v strehu. Čo s Maďarom, ktorý nepije? A čo s ním, keď začne? Čítajte Cítili ste sa niekedy ako menšina?
Celý život.
Prečo?
Už len preto, akú sexuálnu orientáciu mám. Som gay a keďže som vyrastal počas komunizmu, nemal som sa s kým o tom ani porozprávať.
Vždy som žil na okraji spoločnosti. Čítať som sa naučil ešte pred tým, ako som začal chodiť do školy, žil som medzi knihami, s poéziou, hudbou, vo vnútornom svete.
A aká to bola skúsenosť?
Samota mi neprekážala. Čím som bol starší, tým viac som si uvedomoval, že samotu mám najradšej, že samotu si najviac užívam.
Tridsať rokov cestujem po svete - a aj vtedy som najradšej sám. To platí napriek tomu, že som veľmi spoločenský človek.
Menšinou ste boli v podstate aj v Česku, kde ste odišli študovať na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne. Bolo to tesne pred rozdelením Česko-Slovenska, ako ste sa tam cítili?
Lepšie ako na Slovensku, pretože práve vtedy som začal Slovensko nenávidieť. Na Slovensku vládol Mečiar, o kultúru sa starali štátni intendanti, ktorí podliehali politickému tlaku. Preto sa časť slovenskej elity začala presúvať do Prahy, napríklad aj Ľubomír Feldek.
Vtedy som si povedal: veď ja som Čechoslovák, na takéto Slovensko sa môžem vykašľať. A využil som možnosť mať dvojaké občianstvo, tak som si požiadal aj o české.
Až keď som prišiel do Báčskeho Petrovca, paradoxne, som znovu zacítil, že som Slovák a so Slovákmi sa identifikoval. Zapôsobilo na mňa prostredie, vzťahy, aké tam ľudia medzi sebou mali, ich otvorenosť a najmä slušnosť.
Taká slušnosť, s akou sa na Slovensku nestretávate?
To je až taká filozofická otázka, neviem to presne pomenovať. Keď som sa s ich slušnosťou stretol po prvý raz, až ma to šokovalo. Zaskočilo. Preboha, to čo je?
