Takmer hodinu bola miestnosť bez pohybu. Ľudia sedeli a nikoho nebolo vidno ani si dupkať nohou. Svetlá boli namierené len na Vieux Farka Tourého a jeho kapelu.
Potom malijský hudobník na chvíľu koncert zastavil a poprosil, aby sa svetlá rozsvietili.
“Je tu hudba a pri nej sa treba hýbať!” vyzval publikum počas nedeľného koncertu na World Music Festivale v Bratislave.
Stačilo zopár minút a bez pohybu ostali len zvukári. A vznikol fascinujúci kontrast, keď pod majestnátnym krížom v Koncertnej sieni Klarisky diváci bezstarostne tancovali na hypnotickú hudobnú fúziu.
"Ľudia často nazývajú všetku africkú hudbu ako world music, lebo vravia, že hudbu, ktorú hráme, hráme pre celý svet. Ja to vnímam tak, že hrám hudbu pre každého, bez rozdielu. Nie je pre Malijčanov, nie je pre Američanov, nie je pre Európanov," povedal v rozhovore krátko pred koncertom.
Pred niekoľkými mesiacmi ste vydali nový album Les Racines, v ktorom sa vraciate k hudbe „desert blues“ – púštneho blues, ktorý po celom svete preslávil váš otec Ali Farka Touré. Vraciate sa teda späť ku koreňom?
Áno, už ubehol nejaký čas, odkedy som hral a tvoril tento typ hudby. Posledné roky som pracoval stále na niečom novom, stále som skúšal vytvárať nový hudobný štýl a odlíšiť sa od predchádzajúceho. Takto som vytvoril množstvo originálnej hudby, no teraz som si povedal, že už je čas vrátiť sa domov. Vrátiť sa späť na púšť. Ku koreňom.
Ale zakaždým, keď skladám hudbu, viem, že ju musím urobiť inak. O kúsok inak ako predtým.
Každý album, ktorý zložím a nahrám, je v niečom špecifický. A nerobím ich len preto, aby som spravil novú muziku. Ak niečo robím, musí to byť niečo dôležité, niečo, za čo cítim a aj chcem cítiť zodpovednosť.
Mnohí pripisujú históriu blues k Amerike, aký je však rozdiel medzi púštnym bluesom a Mississippi bluesom?
