Mohla byť novou filmovou a divadelnou hviezdou. Tento svet ju však prestal napĺňať a svoju najväčšiu a najdôležitejšiu rolu nevidela pred svetlami reflektorov, ale v nemocnici.
ANDREA DAŇKOVÁ učí študentov Lekárskej fakulty Karlovej univerzity, ako ľuďom oznámiť, že ich blízky človek má nevyliečiteľnú chorobu a pomôcť im s emóciami a reakciami, ktoré ich vtedy prepadnú.
Bola to jej vlastná iniciatíva. Na dvere rešpektovaného odborníka a pedagóga zaklopala aj preto, že sama veľmi zle znášala situáciu, keď sa na chodbách nemocnice dozvedela o diagnóze a životnej perspektíve jej otca.
Služba v zdravotníctve ju napĺňa tak, že ani nepotrebuje spať. Popri učení sa stala tajomníčkou riaditeľa Ústavu hematológie a transfúzie krvi a v blízkej budúcnosti chce byť riaditeľkou štátnej nemocnice. Už teraz vidí, kde aj taký dobrý nemocničný systém, aký je v Česku, má rezervy. Paliatívna starostlivosť a debata o eutanázii nie sú výnimkou.
V rozhovore sa dočítate:
- Po akom zážitku sa rozhodla stať lektorkou komunikácie pri štúdiu medicíny.
- Ako pri tom využíva herectvo.
- Ako na to reagujú študenti.
- Aký stres zažívajú mladí lekári v praxi.
- Čo ovplyvňuje výkon mladých lekárov.
- Prečo sa chce venovať okrem manažmentu nemocnice aj paliatívnej starostlivosti.
- Čo by urobila pri téme eutanázia.
- Čo je v zdravotníctve výhodou štátnej správy.
- A s čím sa ako tajomníčka riaditeľa prestížneho ústavu stretáva preto, že má len tridsať rokov.
Ako ste vnímali nemocničné prostredie, keď ste v ňom ešte nepracovali?
Prvýkrát som bola v nemocnici, keď som mala trinásť rokov a strávila som tam tri mesiace. Videla som vtedy, ako lekári komunikujú s mojimi rodičmi, a nepáčilo sa mi to.
Už som dospievala, takže som vnímala, do akej neistej situácie sa mama s otcom dostali. Mala som ťažký a špecifický úraz, cítila som veľkú bolesť, netušili, čo so mnou bude a mali o mňa veľký strach. Situáciu sa snažili vyriešiť a na to potrebovali mať informácie, ale lekári im ich nedali.
Prečo?
Boli zrejme unavení, mali veľa pacientov a sami nevedeli, čo s takým úrazom budú robiť. Takže potrebovali čas a to, že cítili stres zo mňa aj z mojich rodičov, im situáciu komplikovalo. Teraz to už chápem, viem, že nie je ľahké a vždy možné konať tak, aby boli všetky tri zložky spokojné. No myslím si, že sa na tom dá pracovať.
Terapeutka Ballová: Niektorí klienti sú tak hlboko zranení, že ich bolí aj môj pohľad Čítajte Múr medzi pacientmi a lekármi do istej miery stále pretrváva, jeho klasickým prejavom je nápis Neklopať na dverách ambulancií. Ešte sa to v českých nemocniciach vyskytuje?
Máte pravdu, toto je nepríjemné. Také nápisy si pamätám už z detstva a je pravda, že dodnes sa sem-tam vyskytujú. Našťastie, od osemnástich rokov mám možnosť - teda aspoň v niektorých prípadoch - vybrať si ambulantného špecialistu a k tomu, kto taký nápis na dverách má, určite nepôjdem. Pretože mi je jasné, že uňho dostanem starostlivosť v podobnom duchu.
V prípadoch, keď si nemôžeme vyberať, sa musíme spoliehať na príchod generácie mladých lekárov, ktorí už dostávajú iné vzdelanie a vedia, že takto sa to robiť nemá. Hoci pravda je, že aj pacienti dokážu byť nesmierne nároční.
Keď človek vstupuje chorý do nemocnice, ako keby strácal všetko, čím v živote je. Nie je vylúčené, že sa s ním budú rozprávať stroho, ako keby bol školákom. Poznáte taký pocit?
Áno, takému pocitu rozumiem. V takých chvíľach máte pocit, že strácate svoj status.
