SME

Učí medikov, ako pacientom oznámiť zlú správu: Pre mladých lekárov je najhoršia osamotenosť

Andrea Daňková cíti, ako pri takých momentoch celá miestnosť prestane dýchať.

Herečka Andrea Daňková vyučuje študentov medicíny v Prahe komunikáciu a je tajomníčkou riaditeľa Ústavu hematológie a transfúzie krvi. (Zdroj: ARCHÍV A.D.)

Mohla byť novou filmovou a divadelnou hviezdou. Tento svet ju však prestal napĺňať a svoju najväčšiu a najdôležitejšiu rolu nevidela pred svetlami reflektorov, ale v nemocnici.

ANDREA DAŇKOVÁ učí študentov Lekárskej fakulty Karlovej univerzity, ako ľuďom oznámiť, že ich blízky človek má nevyliečiteľnú chorobu a pomôcť im s emóciami a reakciami, ktoré ich vtedy prepadnú.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bola to jej vlastná iniciatíva. Na dvere rešpektovaného odborníka a pedagóga zaklopala aj preto, že sama veľmi zle znášala situáciu, keď sa na chodbách nemocnice dozvedela o diagnóze a životnej perspektíve jej otca.

Služba v zdravotníctve ju napĺňa tak, že ani nepotrebuje spať. Popri učení sa stala tajomníčkou riaditeľa Ústavu hematológie a transfúzie krvi a v blízkej budúcnosti chce byť riaditeľkou štátnej nemocnice. Už teraz vidí, kde aj taký dobrý nemocničný systém, aký je v Česku, má rezervy. Paliatívna starostlivosť a debata o eutanázii nie sú výnimkou.

Ako ste vnímali nemocničné prostredie, keď ste v ňom ešte nepracovali?

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Prvýkrát som bola v nemocnici, keď som mala trinásť rokov a strávila som tam tri mesiace. Videla som vtedy, ako lekári komunikujú s mojimi rodičmi, a nepáčilo sa mi to.

Už som dospievala, takže som vnímala, do akej neistej situácie sa mama s otcom dostali. Mala som ťažký a špecifický úraz, cítila som veľkú bolesť, netušili, čo so mnou bude a mali o mňa veľký strach. Situáciu sa snažili vyriešiť a na to potrebovali mať informácie, ale lekári im ich nedali.

Prečo?

Boli zrejme unavení, mali veľa pacientov a sami nevedeli, čo s takým úrazom budú robiť. Takže potrebovali čas a to, že cítili stres zo mňa aj z mojich rodičov, im situáciu komplikovalo. Teraz to už chápem, viem, že nie je ľahké a vždy možné konať tak, aby boli všetky tri zložky spokojné. No myslím si, že sa na tom dá pracovať.

Súvisiaci článok Terapeutka Ballová: Niektorí klienti sú tak hlboko zranení, že ich bolí aj môj pohľad Čítajte 

Múr medzi pacientmi a lekármi do istej miery stále pretrváva, jeho klasickým prejavom je nápis Neklopať na dverách ambulancií. Ešte sa to v českých nemocniciach vyskytuje?

Máte pravdu, toto je nepríjemné. Také nápisy si pamätám už z detstva a je pravda, že dodnes sa sem-tam vyskytujú. Našťastie, od osemnástich rokov mám možnosť - teda aspoň v niektorých prípadoch - vybrať si ambulantného špecialistu a k tomu, kto taký nápis na dverách má, určite nepôjdem. Pretože mi je jasné, že uňho dostanem starostlivosť v podobnom duchu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V prípadoch, keď si nemôžeme vyberať, sa musíme spoliehať na príchod generácie mladých lekárov, ktorí už dostávajú iné vzdelanie a vedia, že takto sa to robiť nemá. Hoci pravda je, že aj pacienti dokážu byť nesmierne nároční.

Keď človek vstupuje chorý do nemocnice, ako keby strácal všetko, čím v živote je. Nie je vylúčené, že sa s ním budú rozprávať stroho, ako keby bol školákom. Poznáte taký pocit?

Áno, takému pocitu rozumiem. V takých chvíľach máte pocit, že strácate svoj status.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C95FY na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu