FOTO - BONTON FILM |
S neúnavnou pravidelnosťou prichádza režisér Woody Allen rok čo rok aspoň s jedným novým filmom. Od What's Up, Tiger Lily? z roku 1966 ich dodnes nakrútil štyri desiatky. Štyridsiaty prvý predstavil v máji na festivale v Cannes. Tak, ako sa spolu s vývojom kinematografie publikum naučilo rozumieť filmovej reči, rozumejú dnes Allenovi diváci jeho vlastnému osobitému filmovému jazyku. Utváral sa štyridsať rokov a obsahuje všetko - od veselého žartovania v štýle Banánov či Ber prachy a bež, až po temné tóny psychologickej drámy v Interiéroch, v Inej žene alebo v Manželoch a manželkách.
Woody Allen komunikuje so svojím publikom. Môže sa spoľahnúť na to, že diváci mu rozumejú. Pochopia narážku, parafrázu, ocenia inotaj. Sú naladení na jeho vlnovú dĺžku. Nemusí o nich bojovať, získavať si ich. Má ich. Má nás. Ten, kto na Allenových filmoch nevyrástol, má smolu. Sú síce dostatočne nadčasové, ale predsa - boli neoddeliteľnou súčasťou svojej doby. Vždy ju zobrazovali verne, pútavo a zábavne.
Lenže "zábavnosť" je veľmi individuálna vec. Nečudo, že Allen má dnes štatisticky takmer nepodstatnú návštevnosť. Producenti ho berú ako kultúrnu ustanovizeň, investície do jeho nových projektov sú v podstate mecenášstvom, dobročinnosťou. Podobne i herci uňho radi účinkujú aj za symbolický honorár. Vedia, že rola v Allenovom filme im nezvýši popularitu, no je ocenením azda ešte prestížnejším ako Oscar.
Šesťdesiatdeväťročný Allen starne spolu so svojimi divákmi a vice versa. Nie je len fenoménom intelektuálnym, ale i generačným. Viac divákov mu umiera ako pribúda. Možno i preto sa jeho veselosť už dávno stala trpkou, hoci to sotva možno nazvať smútkom. Je to len zrelý, realistický, triezvy pohľad na svet, život a vôbec.
I keď začínal ako barový zabávač, nemá Allen ctižiadosť bezuzdne baviť. Zanovito presadzuje svoje vlastné videnie, hodnoty, postoje, názory. Pretože sa časom do určitej miery menia, kryštalizujú a formujú, nasledujúci film je vždy akoby variáciou predchádzajúceho. Autor teší seba i nás tým, že na rôzne príbehy, osudy, životné situácie, témy, nazerá tými istými očami. Filmy Woodyho Allena sú natoľko autorské, že aj postavy, ktoré v nich vystupujú, ani čo by boli len Allenovými alter egami. V každej je výrazný kus Allena.
Bonmot, že komédia je dráma, ktorá sa stala druhým, nie je v Allenovej tvorbe ničím revolučným a v našej kultúrnej oblasti ho už dávno pred ním prakticky dokázal aj A. P. Čechov. Sotva niekto čaká, že Allen ho spracuje inak, ako typicky allenovsky. Všetko teda závisí od uhla pohľadu. Pretože pravdu majú i tí kritici, ktorí filmu Melinda a Melinda vyčítajú, že jeho humor je príliš smutný, jeho drámy príliš málo dojímavé, jeho postavy príliš málo autentické, jeho zápletka príliš málo prekvapujúca. To, čo jedni považujú za najväčšie chyby a nedostatky, sú pre iných hlavné prínosy a kvality.
Dve Melindy v jednom filme niekto považuje za dvojnásobne zábavné, iný za dvojnásobne chaotické alebo aj nudné. Isté je, že Woody Allen je aj v predvečer nadchádzajúcej sedemdesiatky plný síl, nápadov a radosti z filmovania. Ten, kto chce, sa môže tešiť s ním.
Melinda a Melinda (Melinda & Melinda) * USA 2004 * 99 minút * Námet, scenár, réžia: Woody Allen * Kamera: Vilmos Zsigmond * Hudba: rôzni autori * Hrajú: Radha Mitchellová, Will Ferrell, Neil Pepe, Stephanie Roth Haberleová, Wallace Shawn, Chloe Sevignyová, Amanda Peetová, Chiwetel Ejiofor a ďalší
