Surreálna poetika, s akou Sjón vo svojich románoch spracúva historické témy, zaujala režiséra Roberta Eggersa natoľko, že ho prizval k spolupráci na písaní scenára. Vznikol tak Severan – surový príbeh, ktorému však nechýba poetika a surreálny humor islandských ság. Princ Amleth (Alexander Skarsgård) sa v ňom vráti z exilu, aby pomstil smrť svojho otca (Ethan Hawke) a únos matky (Nicole Kidman). Veľmi rýchlo však zistí, že pravda je niekedy rovnako trpká ako zrada.
Podľa fotiek som čakala distingvovaného, ak nie rovno suchopárneho pána, keď však ku mne Sjón vystrel ruku a z nej na mňa pozrelo oko vsadené do extravagantného prsteňa v tvare sklovca, svoje očakávania som veľmi rýchlo prehodnotila. Ako je to s politickou korektnosťou pri nakrúcaní historických filmov?
Prečo si myslí, že komiksy zachránili kultúrne dedičstvo jeho krajiny? A existujú elfovia? Aj o tomto sme sa so Sjónom porozprávali pred jeho vystúpením v Rómerovom dome v Bratislave, ktoré sa uskutočnilo v rámci Mesiaca autorského čítania.
Táňa Pauhofová: Manželstvo nezmenilo nič, zmenu očakávam onedlho z iného dôvodu Čítajte V upútavke nakrútenej pre Mesiac autorského čítania hovoríte, že jazyk je akousi inteligenciou samou osebe presahujúcou svojho používateľa. Keďže islandčina sa za posledných tisíc rokov takmer nezmenila, neznamená to, že v mysliach Islanďanov sídli inteligencia, ktorá je oveľa staršia ako tie v mysliach obyvateľov väčšiny západného sveta? Aké to je?
Ak môžete takto nesprostredkovane čítať text starý tisíc rokov, máte priamy prístup do mysle človeka, ktorý ho pred všetkými tými rokmi napísal – v iných časoch, v inom svete, s inými pravidlami. Ste spojení s inteligenciou, ktorá bola počas všetkých tých storočí uchovávaná nažive prostredníctvom jazyka. Takže keď pracujete so starým jazykom, cítite, že jazyk si akýmsi zvláštnym spôsobom pamätá. Pamätá si, na čo bol používaný počas všetkých tých storočí.
Scenár k Severanovi ste však písali v angličtine...
A bolo to iné, pretože som takpovediac nemal bezprostredný prístup k tej starej pamäti. Ale v určitom zmysle sme sa i v Severanovi snažili vytvoriť efekt pôvodného islandského jazyka. Pretože ten sme, samozrejme, nemohli použiť. Na taký film by nám nikto nedal peniaze.
Nie som Mel Gibson, posťažoval sa, myslím, režisér Robert Eggers v jednom z rozhovorov.
Áno. Gibsonovi na Apocalypto peniaze dali. A možno práve preto už na to nikdy nikomu ďalšiemu peniaze nedajú... Takže sme sa museli uspokojiť s tým, že tam budeme mať len takú „príchuť“ starého jazyka.
Ako sa vytvára príchuť starého jazyka?
Sjón (zdroj: FOTO: WIKIPEDIA, WIKIMEDIA, FB, CINEMART)Dialógy som písal tak, aby v nich bola metaforickosť islandských ság a Robert ich potom prepisoval tak, aby v sebe mali čosi zo staroangličtiny, ktorá je staroseverčine podobná – viete, trochu Shakespeara sem, trochu Beowulfa tam...
V Severanovi diváci okrem severskej mytológie nájdu množstvo filmových a popkultúrnych odkazov, najčastejšie sa asi skloňuje Barbar Conan. Vy ste na diskusii po premietaní v kine Lumiére ako jeden z najvýraznejších vplyvov vyzdvihli Marketu Lazarovú. V čom bola táto vyše päťdesiat rokov stará československá klasika zaujímavá pre – dobre, možno nie úplne typických – ale predsa len hollywoodskych filmárov?
Je čosi fascinujúce na tom, ako je v Markete Lazarovej spodobnený stredovek. Ľudia sa tam správajú spôsobom, ktorému dnes nemôžete rozumieť – už len tá miera krutosti, s akou sa tam k sebe správajú, napovedá, že vtedy mali ľudia úplne iný vzťah nielen k sebe navzájom, ale i k telu ako takému. A to, s akou absolútnosťou je to v Markete Lazarovej zobrazené, je nesmierne odvážne.
V Severanovi ste sa tiež rozhodli ísť cestou nekompromisnosti v zobrazovaní histórie so všetkou jej krutosťou i toxickou maskulinitou, hoci dnes sa čoraz častejšie ozývajú hlasy volajúce po progresívnejšom prístupe, ktorý by v našej spoločnosti neupevňoval škodlivé naratívy z minulosti. Čo považujete za výhody vami zvoleného prístupu? A čoho ste sa, naopak, obávali?
Vieme, že Vikingovia sa pri svojich cestách dostali až po oblasť dnešného Blízkeho východu, dokonca i do severnej Afriky, takže určite narážali na ľudí iného vierovyznania a etnického pôvodu. Vedeli o ich existencii a je samozrejme možné, že niekto z týchto končín sa k nim pridal a dostal sa s nimi až na sever – ak by sme však do deja takého človeka umiestnili, bolo by jasné, že je to len na efekt.
Pôsobilo by to vyumelkovane. Pretože aká je pravdepodobnosť, že by ste v danej situácii stretli práve takého človeka? Takže sme pracovali s diverzitou, ktorá nám bola daná. A to boli Slovania, to boli Íri, to boli Severania – to bola multikultúra tých čias.
Problémom však bolo, že príbeh bol príliš „poháňaný mužmi“ a spraviť ho tak, aby bol i o ženách a pritom zostal verný duchu ság, nebolo jednoduché. No nakoniec sa nám to, myslím, podarilo. Gudrun, Amlethova matka, je výborným príkladom žien v islandských ságach.
Ženy v nich sú totiž nesmierne silné a dokážu byť i neuveriteľne kruté, ale ovplyvňovať dianie vedia len zo zákulisia.
A pokiaľ ide o Amletha, ten robí vo filme hrozné, hrozné veci, ktoré sa nedajú nijako ospravedlniť. Nijako. A o to nám ani nešlo. Ale ak sme chceli tento príbeh povedať pravdivo, nemohli sme byť politicky korektní.
Zachytila som, že s režisérom Alim Abbasim pracujete na filmovom spracovaní Hamleta, o ktorom sa hovorí, že sa z neho Shakespeare bude prevracať v hrobe...
Tak v to dúfam! Ako Shakespeare svojvoľne nakladal s naším Amlethom, ja si nakladám s jeho Hamletom.
Bude to teda progresívnejšie spracovanie tejto legendy?
Spracovanie bude čo najvernejšie histórii, ale bude v ňom oveľa viac diverzity, už len preto, že dej sa odohráva v roku 1599 a v tom čase ste už v Európe našli ľudí z rôznych kultúr.
