Nový šéfdirigent Opery SND Kevin Rhodes: Neexistuje druhotriedne predstavenie

Chýr o KEVINOVI RHODESOVI sa prvýkrát chodbami Slovenského národného divadla začal šíriť po tom, ako ho riaditeľka baletu Nina Poláková pozvala do Bratislavy dirigovať baletné predstavenie Bratia Karamazovovci/Za hranicami hriechu.

Poznali sa z čias jej pôsobenia na poste primabaleríny viedenského baletu. Prvé reakcie divákov sa bezprostredne po predstavení niesli v duchu úžasu nad výnimočným výkonom, ktorý okrem členov baletného súboru podal orchester SND.

Za slovami uznania, že „takto fantasticky ten orchester hádam ešte nehral“, stál dodatok „To Kevin!“. Medzi orchestrom a novým dirigentom sa dostavila povestná správna chémia, Kevin Rhodes si svojou energiou, odzbrojujúcim úsmevom a americkým entuziazmom okamžite získal obľubu.

To bol už len posledný krok k tomu, aby ho divadlo oslovilo stať sa šéfdirigentom Opery SND.

Kto je Kevin Rhodes, čo by ste nám o sebe povedali?

Práve som sa dostal k svojej fotografii, ktorú mi dnes niekto poslal. Mám na nej 14 rokov a hrám na klavíri v školskom muzikálovom predstavení.

Zavesil som ju na Facebook a niekto sa ma v komentári spýtal – máš na sebe smoking a to máš len 14 rokov? Odpovedal som, že som začínal ako desaťročný v detskej talentovej šou, v zbore a amatérsky som hrával v divadle a na miestnej univerzite, keď som bol ešte dieťa. To všetko v čase, keď som mal 10 až 13 rokov.

Povedal by som, že som muzikantom už od svojho detstva. A aby som to ešte viac spresnil, som nielen celoživotným muzikantom, ale celoživotným divadelným muzikantom. A neexistuje pre mňa šťastnejší moment, ako keď dirigujem v divadle. Milujem to.

Poznamenali ste, že nie je dôležité, že ste to práve vy, kto nastupuje na post šéfdirigenta, ale že dôležitá je samotná pozícia. Čo je poslaním šéfdirigenta a prečo je táto pozícia taká kľúčová?

Zoberme si ako príklad vychýrenú reštauráciu, ktorá má svojho šéfkuchára. On je tou osobou, ktorá vedie celú kuchyňu. A predstavte si, že by do tej reštaurácie prišiel každý deň nejaký iný šéfkuchár. Možno by to v niečom bolo super zaujímavé, ale z dlhodobého hľadiska, keby tam nebol niekto na pravidelnej báze, kto by udával jednotnú líniu a smer, by to dobre nefungovalo.

Teraz sa pozrime na divadlo a na jeho umeleckú prevádzku. Je to podobné. Chvíľku budem pri nejakom diele a jeho naštudovaní ja, potom inokedy príde niekto iný a oddiriguje ďalšiu sériu predstavení – čo je bežné a pre divadlo prospešné, ale v nejakom momente sa hosťujúci dirigent pristaví a povie si, aha, tak vy to tu robievate takto a takto. Čiže budú mať niečo, čo ich spája, čo je pre nich príznačné, ale s čím sa zároveň dá pracovať a v prípade potreby sa to dá aj modifikovať.

Šéfdirigent má možnosť tvarovať a viesť orchester takým smerom, že keď sa ktokoľvek iný postaví pred orchester, má potom z čoho vychádzať a prípadne niečo z toho zmeniť zasa po svojom.

Čo všetko okrem umeleckých otázok je v kompetencii šéfdirigenta?

Je tu ešte administratíva. Orchester a jeho administratíva majú pred sebou stovku predstavení v sezóne a je potrebné si zodpovedať a rozhodnúť množstvo otázok – koľko hráčov bude hrať, ale aj to, kto nebude hrať, či máme dosť hráčov v orchestri, či niekto nehrá viac než niekto iný... takže budem prítomný aj pri rozhodovaní o mnohých administratívnych detailoch.

Už teraz som vo veľmi úzkom kontakte s manažérom našich kolektívnych telies Kristiánom Tóthom a množstvo vecí riešime spoločne. V júni som sa stretol s umeleckou radou orchestra.

Máme pred sebou konkurzy, najbližšie to bude dôležitý konkurz na obsadenie miesta prvého hráča v skupine hobojov. Nasledovať bude konkurz na miesto v skupine viol. Som rád, že budem mať hlas aj v konkurznej komisii.

Ako dirigent pracujete na javisku aj v jame s množstvom výnimočných osobností, rôznych individualít, vo finále však vždy ide o tímovú prácu. Individuálny a kolektívny prístup môžu na seba občas naraziť. Ako sa medzi nimi dá udržať správny balans?

Zložité je to najmä na začiatku kariéry dirigenta. Keď začínate ako mladý dirigent, ustavične hľadáte balans aj medzi povinnosťou byť zrozumiteľný v tom, aký máte hudobný zámer, a pritom zároveň väčšinu času vlastne hádate, skúšate, tápete a učíte sa. Ste mladý, dosiaľ ste niektorými situáciami neprešli.

Úplne iná situácia je byť šéfdirigentom v tomto štádiu života, keď už rozumiem, ako dať ľuďom slobodu vtedy, keď ju potrebujú. V konečnom dôsledku však byť lídrom znamená dosahovať konsenzus.

Nie vždy to funguje tak, že poviem „takto sa to bude robiť“, naopak, musíte svoje predstavy dostať do pozície, keď sa s nimi každý dokáže stotožniť a pevne stojí za tým, čo prezentujete. Takže presvedčenie, že dirigent je nejaký tvrdý diktátor, ktorý plieska bičom, nemá nič spoločné s realitou. Aspoň nie s tou mojou.

Vždy sa snažím byť jasný, zrozumiteľný, pozitívny a snažím sa ľudí nadchnúť pre svoje nápady. Mojou úlohou je veci celkovo zarámcovať a nie nezmyselne kontrolovať každú jednu bunku človeka, ktorý so mnou robí hudbu.

Kevin Rhodes a Opera SND na Letnom Gala 2022 (zdroj: Jozef Barinka)

V našom priestore sme zvyknutí na dirigentov, ktorí sa buď špecializujú na balet, alebo na operu. Teraz sa šéfdirigentom v SND stáva človek, ktorý sa pohybuje v oboch žánroch – aj v opere, aj v balete. V dirigentskom svete to asi nie je bežné.

V súčasnosti je to skôr netypické. Jedno z mála miest, kde sa niečo také ešte dá vidieť – dokonca počas niekoľkých dekád – je Rusko. A trošku sa zdráham dnes ako príklad použiť Valerija Gergieva, z dôvodov, ktoré sú jasné, no práve jeho ste mohli počas celej éry zažiť jeden večer dirigovať Pikovú dámu a ďalší večer balet Romeo a Júlia. Ale to je len jeden príklad za všetky.

Stretnete sa s tým aj dnes, ale v minulosti to bolo bežnejšie. Keď sa pozriete do histórie na resumé niektorých divadelných domov, natrafíte napríklad na mená, ako bol slávny francúzsky dirigent Pierre Monteux, ktorý bežne dirigoval operu aj balet.

Opera je považovaná za kráľovský žáner, láka preto dirigentov viac?

V mnohých operných domoch pretrváva paradigma, že všetka pozornosť sa sústredí na operu a balet je tak trošku v úzadí. To potom vedie k istej hudobnej nerovnosti. Takže dúfam, že sa postarám o to, aby v Slovenskom národnom divadle boli opera aj balet považované za rovnako dôležité.