Fotografoval vojnové konflikty v Čečensku aj Iraku, udalosti Arabskej jari v Egypte, Líbyi aj v Jemene, hneď po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 odišiel do Afganistanu, kde sledoval pád Talibanu.
„Mám veľkú autocenzúru v tom, čo odfotografujem a čo ukážem. Keď som robil pre Time, bol som v Beslane a zachytával tam ten chaos. Volali mi, že na CNN videli, ako tam ležia mŕtve telá, aby som to išiel odfotografovať. Nikdy by som také fotografie neurobil, mali by sme mať rešpekt k mŕtvym ľuďom. Čo ma po takých fotografiách, keď sa nezachovám ako ľudská bytosť,“ hovorí držiteľ viacerých ocenení World Press Photo YURI KOZYREV.
„Táto profesia z vás môže urobiť aj cynikov, ale ja mám šťastie, že som obklopený veľmi citlivými ľuďmi,“ dodáva ruský fotograf. Už niekoľko rokov nepracuje ako vojnový reportér, venuje sa radšej témam, ako je napríklad klimatická zmena, ktorú stvárňuje na Arktíde.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo skončil s vojnovou reportérčinou.
- Ako vníma ruskú inváziu na Ukrajinu.
- Ako na Arktíde vedú boj Američania a Rusi.
- Ako teraz vyzerá život v Rusku.
- Či je fotoaparát jeho ochranným štítom.
Nezdá sa vám, že v súčasnosti sú správy akousi formou zábavy pre ľudí? Keď napríklad vypukne vojna na Ukrajine, je to veľká téma, no po pár týždňoch či mesiacoch už ľudia potrebujú nové impulzy a prestávajú sa venovať Ukrajine, hoci je to naďalej dôležitá téma?
Mám takú skúsenosť, že ak sa nejaká téma udrží na titulkách dva mesiace, je to zázrak. Po dvoch mesiacoch už ľudia určite nechcú vidieť to isté, pozerať sa na mŕtve telá v Iraku, Afganistane alebo na Ukrajine. Je to únavné.
Ako však ľudí priviesť k tomu, aby im na tých témach záležalo?
