Odkedy som začal chodiť do školy, mám šťastie, že mám stále prázdniny, hovorí herec BRAŇO BYSTRIANSKY. Dlhoročný člen Činohry SND trávi každý rok leto s rodinou na cestách po Európe vo svojom karavane. Ani tento rok to nebolo inak.
A aj keď občas pochybuje o svojej práci, na konci prázdnin sa už vždy teší na návrat do divadla. Vraví, že herectva by sa nikdy nevzdal, no občas rozmýšľa, aké by to bolo, keby bol niekde správcom kempu.
Braňo Bystriansky v rozhovore pre SME NÁRODNÉ hovorí o tom, čo ho čaká v 103. divadelnej sezóne, prečo sa málo objavuje v seriáloch, aj v čom je preňho špeciálne divadelné prostredie.
Aké je to prísť po lete do divadla?
My herci máme to šťastie – aspoň ja som ho mal, že už od základnej školy, odkedy som bol žiak, mám prázdniny až doteraz. To sa mnohým ľuďom ani nedá vysvetliť, že vlastne celý život fungujem v tomto školskom režime. Ale do školy sa mnohí nevracajú s radosťou, no môžem povedať, že do divadla sa vraciame naozaj radi.
Takže vám to zvykne chýbať za tie dva mesiace?
Áno, už na konci leta mám taký nedočkavý pocit, už nech to príde, už nech sa hrá.
Aké ste mali leto tento rok?
Veľmi príjemné. Tým, že minulý rok sme veľmi cestovať nemohli, tento rok sme si to vynahradili a precestovali sme veľký kus Európy. Máme karavan, takže v lete sa vždy s rodinou chodíme túlať.
“Kempy bývajú také plné, že si musíte dopredu rezervovať miesta. A to už nie je to, čo by to malo byť, už to nie je tá sloboda.
„
Najskôr sme šli na sever do Škandinávie – Švédsko, Dánsko, potom sme sa vrátili domov a ja som sa s deťmi ešte potúlal po Slovensku. Následne sme ešte išli na juh, cez Rakúsko a Slovinsko do Chorvátska. Takže sme sa vlastne dosť veľa túlali tento rok.
Je o vás známe, že leto v karavane trávite už roky rokúce. Neprecestovali ste už všetko?
Veď práve, už to aj začína byť problém. Už mi chýba len Španielsko a Portugalsko a potom budem mať precestovanú celú Európu. Otázka je, kam potom ďalej, lebo Španielsko a Portugalsko je ďaleko, to je tritisíc kilometrov.
A nedá sa tam ísť trajektom, lebo keď už mám dosť šoférovania, tak si idem oddýchnuť na trajekt, nech ma odvezie loď. Karavan šoférujem len ja, manželka sa toho bojí, predsa len je to veľké auto.
Takých Ondríkov je v Národnom divadle veľa, hovorili mu. Chvalabohu sa to nepotvrdilo, vraví herec Čítajte Na čo budete z tohtoročnej dovolenky najradšej spomínať?
Je zaujímavé, že keď človek toho toľko veľa zažije a vidí, tak sa mu to potom aj všetko zlieva. Keď každé tri noci spíme na inom mieste, s odstupom času aj rozmýšľame, že kde sme to vlastne boli pred troma týždňami?
A keď sme už išli na juh, uvedomil som si, že prejde pár rokov, možno desať, a už ani na juh jazdiť nebudeme. Tam je už pekelne teplo. Hore na severe sú teraz také letá, ako bývali u nás, keď sme boli deti – 26-27 stupňov Celzia. Tu už je 39.
