Priesečníkom osudového stretnutia Alexandra Bártu a Henriety Mičkovicovej nebola len povestná Ventúrska ulica, na ktorej v čase ich štúdia stála hlavná budova VŠMU.
Spojilo ich predovšetkým účinkovanie v komediálnej inscenácii hry Francisa Vebera Blbec na večeru v réžii Emila Horvátha v Divadle Nová scéna. Vďaka nej si uvedomili, že medzi nimi funguje aj iná ako divadelná chémia, ktorá pretrváva dodnes.
Alexander Bárta a Henrieta Mičkovicová sú absolventmi hereckého odboru VŠMU. Alexander je už od roku 2006 členom Činohry SND, kde stvárňuje nemalé množstvo postáv. Henrieta zas hosťovsky pôsobí vo viacerých zriaďovaných i nezriaďovaných divadlách.
Naposledy si spoločne na jednom javisku zahrali na Letných shakespearovských slávnostiach v Bratislave. V partnerskom zväzku žijú už takmer dvadsať rokov a vychovávajú šestnásťročnú dcéru Esther, ktorú učia, že umenie a kultúra boli, sú aj budú dôležitou súčasťou života, nech sa rozhodne pre akékoľvek povolanie.
Ako a kde ste sa spoznali?
HM: Prvýkrát sme sa videli na ulici.
AB: Na Ventúrskej.
HM: Vôbec mi nevenoval pozornosť. Tváril sa, že neexistujem (smiech).
AB: Bližšie sme sa zoznámili v divadle, na Novej scéne, počas skúšobného procesu inscenácie Blbec na večeru v réžii Emila Horvátha. Hrali sme v tom istom predstavení, ale nemali sme spolu žiadnu scénu.
HM: Potom sme spolu účinkovali aj v jednej inscenácii Romana Poláka, kde sme spolu mali už aj dialóg...
Kedy a ako vo vašich životoch zarezonovalo práve divadlo?
HM: Ako študentka strednej školy som chodila na dramatický krúžok k Saši Skořepovej, kde sme pripravovali aj autorské inscenácie a mali sme aj úspech. Napríklad v Kaplici a v Martine na Scénickej žatve.
“Samotná prítomnosť na javisku mi dáva veľmi veľa. V tom vidím zmysel. Herectvo mi občas berie čas na súkromie.
„
Môj prvý divácky dotyk s divadlom, na ktorý mám konkrétnu spomienku, bol počas základnej školy, keď som v opere videla La traviatu. Preslzila som polovicu predstavenia a zároveň som bola očarená.
AB: Moje prvé dotyky s divadlom sa spájajú so Štátnym divadlom v Košiciach, keďže som tam vyrastal. Moji rodičia sa priatelili s Ľubou Blaškovičovou a Petrom Raševom, ktorí boli členmi tohto divadla. Vďaka nim sme boli pozvaní na predstavenie inscenácie Peter a Pavol.
Zážitkom pre mňa nebolo len samotné predstavenie. Počas prestávky ma otec zobral aj do zákulisia. A ako som videl všetky tie kulisy, hercov v kostýmoch a všetko naokolo, urobilo to na mňa veľký dojem. Celkovo ma očarila aj atmosféra historickej budovy, jedného z najkrajších divadiel na Slovensku.
Keby ste sa mali možnosť rozhodnúť ešte raz, rozhodli by ste sa opäť pre umeleckú profesiu?
HM: Ťažko povedať... Keď som sa ja rozhodovala, bola iná spoločenská a politická situácia. Pre mňa to bol únik a zároveň dobrodružstvo, svet fantázie. Čím som staršia a skúsenejšia, uvedomujem si, že aj iné profesie mi možno mohli poskytnúť to isté, len neviem, či by mi niečo nechýbalo.
Pre mňa – a snažíme sa tak vychovať aj našu dcéru, Esther – majú umenie a kultúra dôležité miesto. Sú pre nás nevyhnutnou súčasťou života. Je to rozmer, ktorý ľudí dokáže napĺňať a možno aj potláčať určité frustrácie.
AB: Umenie určite zušľachťuje.
HM: Myslím si, že umenie akéhokoľvek druhu, nielen to divadelné, ale aj hudba alebo film, výtvarné umenie, vie nejakým spôsobom saturovať ľudí aj im pomáhať preklenúť ťažké obdobia. Čiže aj keby som sa nakoniec rozhodla inak, umenie by stále tvorilo veľkú časť môjho života.
AB: Ak by som si mal vybrať ešte raz, určite by som chcel vedieť perfektne spievať. Lebo mám pocit, že ľudia, ktorí to vedia, majú v sebe úplne iný druh slobody. To by som chcel, ale či by som vedel, to netuším. Ale určite by som bol veľmi šťastný, keby umenie bolo mojou súčasťou aj v nejakom inom živote.

V čom vás obohacuje a v čom, naopak, ochudobňuje herecké povolanie?
HM: Herectvo mi prináša obrovský pocit slobody. Neviem si predstaviť väčšiu saturáciu, ako keď nastane súlad racionality a emócie a keď sa podarí divákovi pretlmočiť posolstvo. Nie je to len o výsledku, ale aj o skúšobnom procese, ten je pre herca rovnako dôležitý.