Odohral 150 divadelných rol, je známy z mnohých filmov, seriálov a televíznych adaptácií, jeho hlasom v dabingu prehovára viacero zahraničných filmových hviezd. Ako stály člen Slovenského národného divadla sa neustále predstavuje v známych aj nových tituloch. Zároveň sa však nevyhýba ani postavám, ktoré sú vyslovene negatívne a odpudzujúce, alebo nemajú osloviť len intelektuálne založeného diváka. JOZEF VAJDA.
Ste dvojnásobný starý otec. Vaše vnúčatá Ellie a Jakub sú ešte malé a z viacerých strán pochádzajú z umeleckej rodiny. Dokážete už teraz rozoznať, či majú umelecké sklony?
Jakub je ešte maličký, rétorické schopnosti sa uňho zatiaľ posudzovať nedajú, ale má evidentne vrelý vzťah k hudbe. A u Ellie je zjavné, že má veľký talent. Je sebavedomá, suverénna a bezprostredná, a to tak výrazne, že je zrejmé, že by mohla ísť touto cestou. Cíti rytmus a je pohybovo nesmierne nadaná.
Tomáš Palonder: Kto nemá trpezlivosť, nech radšej nerobí herectvo Čítajte Boli by ste radi, keby pokračovali vo vašich šľapajach?
Jedine vtedy, keby ich to bavilo a boli by skutočne talentovaní. Ak by mali na to, aby sa presadili na piedestál, tak áno. A u Ellie by som sa toho vôbec nebál. Ak sa však rozhodne ináč, bude to jej rozhodnutie. Nikdy som do ničoho netlačil ani svoju dcéru a budem ju podporovať vo všetkom, čo jej bude blízke a bude to cítiť ako svoju životnú cestu. U detí netreba na nič tlačiť, stačí ich sledovať, vnímať a reagovať na to.
Citlivo vnímate aktuálne spoločenské témy v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Časť vašej rodiny a priatelia v tejto krajine žijú. Detstvo ste strávili u starých rodičov na východe Slovenska. Ako si naň spomínate a ako vnímate rozdiely v prežívaní detstva teraz, u vašich vnúčat?
Vnímam to tak, že sme potenciálne ohrození všetci. Nie je to len otázka nás, ale celého sveta a každého človeka na zemi. Spomínam si ešte na pradedka a prababku. Mal som šťastie, že moji prastarí rodičia sa dožili viac ako sto rokov. Zažili dve vojny a rozprávali mi o nich.
Boli toho plní a aj keď už vojnu nežili, veľa a často o nej hovorili. Bolo strašné už len počúvať to. Dnes sa k tomu spätne v myšlienkach vraciam a nikdy by som nechcel niečo také hovoriť svojim vnúčatám. A nechcel by som, aby moje vnúčatá hovorili takéto veci svojim deťom a vnúčatám.
Oni to zatiaľ prežívajú ľahšie a bodaj by to tak zostalo. Vedieme však aj iné, ďalšie typy vojen. Strach zo všetkého naokolo je pomyselná vojna, ktorá sa odohráva v každom z nás.
Chováte kone a netajíte sa silným vzťahom k zvieratám. Keby ste neboli hercom, boli by ste hospodárom?
Už trojročný som sedával na koni. A keď sa ma niekto ako malého spýtal, čím by som chcel byť, povedal som, že chcem byť pastierom koní a jazdiť na koni. Chcel som robiť to, čo robili môj dedko a pradedko. Obaja kupovali a predávali kone, mali hospodárstvo, v istom období boli zemepáni a kulaci.
Potom im všetko vzali do družstva, ale vzťah k zvieratám im zostal navždy a ten môj je motivovaný starými rodičmi. Zvieratá milovali. Boli na prvom mieste a mali u nich doslova blahobyt. Najdôležitejšie bolo očistiť ich, opatriť a potom nasledovali potreby ich samých.
Na herectvo som sa prihlásil preto, lebo tam bola jazda na koni a toto bola jedna z najzásadnejších vecí, ktorá ma vyprovokovala ísť na tento odbor v rámci VŠMU. Jazdu na koni som mal ako klasifikovaný predmet. Keď už nebudem toľko pracovať, rád by som sa venoval práve koňom. Lebo detské túžby sú tie najsilnejšie.
Váš brat bol dlhodobo trénerom tenisovej hviezdy Novaka Djokoviča. Vaše kariéry sú významné a veľmi odlišné a aj vy sám ste športovo založený človek. Zvažovali ste niekedy inú profesiu ako herectvo? Napríklad tiež športovú?
Jozef Vajda (zdroj: Foto - Archív SME)Otec bol síce lekár, ale mimoriadne športovo založený. Naučil nás všetko – plávať, hrať tenis, stolný tenis, volejbal, futbal..., on sám sa v štyridsiatke naučil lyžovať a my spolu s ním. K športu sme boli teda vedení od detstva. Miloval však aj umenie. Pochádzal z dvanástich súrodencov, z ktorých sa sedem venovalo hudbe, jeho otec bol tiež hudobník – primáš, ktorý hrával aj za hranicami.
V krvi teda máme umenie aj šport. Ako prvorodeného by ma otec najradšej videl ísť v jeho šľapajach. Keď ma však prijali na herectvo, bol šťastný a podporil ma. Keby mi nebolo vyšlo herectvo, išiel by som na telovýchovu. Nešiel som tam napokon ja, ale moji dvaja bratia, z ktorých sa stali špičkoví športovci.
