Vo štvrtok 18. augusta prišiel do slovenských kín dokumentárny film o úspešnom českom futbalistovi so zaujímavým životným príbehom. Film Jan Koller. Príbeh obyčajného chlapca nakrútil režisér Petr Větrovský, ktorý má na svojom konte aj úspešný film Attila o Attilovi Véghovi a momentálne pripravuje film o Martinovi Škrtelovi. Tri výrazné športové postavy s jedinečnými životnými príbehmi.
Nakrútili ste dva filmy a pripravujete tretí – o troch športovcoch. Attila Végh, Jan Koller a Martin Škrtel sú si svojím spôsobom veľmi podobní. Mačovský typ vodcu, bojovníka, ktorý sa navyše z veľmi skromných pomerov dostal mimoriadne vysoko – z Gabčíkova americkým šampiónom, zo Smetanovej Lhoty majstrom Nemecka v Dortmunde, z Ráztočna kapitánom v FC Liverpool. Silné príbehy chalanov z malých pomerov, ktorí sa dostali veľmi ďaleko. Toto odôvodnilo váš výber?
Najprv by som chcel povedať, že k tým filmom ma priviedla náhoda. Nikdy som žiadne filmy nerobil, rezal som železo, potom som predával autá, neskôr som bol generálnym riaditeľom 1. FK Příbram, prvoligového futbalového klubu. Potom sme s manželkou založili agentúru, v ktorej sme sa sústredili na koncerty.
Jiří Madl: Ciest, ako byť šťastný, je veľa Čítajte Raz som bol nakrúcať medailón na večer s Tysonom Furym, kde mal byť hosťom Attila Végh, s ktorým som sa zoznámil na instagrame. A ten medailón sa mi zdal ako veľmi zaujímavý – pre jeho vzťah s rodičmi a preto, že je to úplne iný typ bojovníka, nechápal som, ako sa takýto sympatický „plyšový medvedík“ môže takto chodiť biť.
Ide do Oktagonu a zrazu je to úplne iný človek.
Presne tak. Potom som raz šiel z Gabčíkova do Trnavy, kde sme mali nakrúcať u neho doma a volal som mu – už o tebe niekto niekedy chcel nakrútiť film? Nie, bráško, ale ja by som to veľmi chcel. Tak som volal manželke, že nakrútim film o Attilovi Véghovi. Väčšinou skritizuje všetky moje nápady, ale teraz hovorí super, skús to.
Tak som začal nakrúcať Attilu Végha, totálne bez filmárskeho vzdelania a skúseností. Dominik Besler, náš kameraman, povedal na treťom nakrúcaní, že by to možno chcelo aj zvukára. A ja som mu hovoril, načo, veď tá kamera má zvuk, tam máš ten mikrofón. Bol som totálny amatér.
To je jedna z chýb, ktoré spomínate v jednom rozhovore, že ste ich urobili pri Attilovi?
Nie, nie. Chyby som urobil napríklad pri strihu – ten film je o desať minút dlhší, než by mal byť. Attilov syn sa narodil asi o 14 dní neskôr, manželka prenášala a ja som už nemal potrebný odstup, aby som to dostrihal a film išiel za dva dni do kín. Keby som mal napríklad ešte mesiac odstup.
Tak ešte niečo z filmu vystrihnete.
V tom momente som to takto nevidel. Často som mal depresie a cítil som silný tlak na seba – pretože Attila počas nakrúcania najprv prehral s Zwickerom, po zápase v šatni plakal a chcel nakrúcanie ukončiť s tým, že mi uhradí náklady. A ja mu hovorím – nie, ty budeš ako Rocky Balboa.
Attila Végh a Petr Větrovský (zdroj: Foto - Archív SME)Teraz si prehral, ale potom porazíš Vémolu, ten je tiež vždy raz dole, raz hore... Samozrejme, trochu som preháňal, ale veril som, že vyhrá. Ale keď Attila potom všetko splnil – porazil Vémolu, splodil syna, o ktorého s manželkou dlho bojovali, hovoril som si, teraz je to na mne a doľahla na mňa strašná úzkosť – že to nedokážem. Lebo Attila vlastne urobil pre ten príbeh úplne všetko... Takže som ležal doma, na druhý deň po tom zápase storočia s Vémolom a bolo mi zle.
V tom čase ste už mali veľa hodín materiálu nakrútených.
To áno, ale vôbec som si neveril, či to dokážeme zostrihať, keďže som nikdy predtým nič nenakrútil a všetci mali obrovské očakávania, pretože Attila dokázal niečo nemožné. Stala sa z neho mainstreamová superstar, na tlačovke mi dal štyri bozky na tvár a hovorí – Peťko, aký bude film, brutal, že?
Vtedy ste nemohli povedať Attilovi, že to nedáte.
Strihač sa najprv zrútil, pretože to chudák dával dohromady sám, potom som mu začal robiť predvýber materiálu... no ale tak som sa na tom natrápil, že potom som len ležal celé dni v posteli, notebook som mal na bruchu, potom mi museli do chrbtice pichať injekcie a hovoril som – ja to urobím, hlavne nech to nie je hanba, nech sa na mňa Attila nehnevá a už nikdy nič robiť nebudem – toto nie je pre mňa, rešpekt všetkým filmárom, čo to robia, klobúk dolu.
Lenže film mal 14 800 pozretí prvý víkend, porazil filmy Brada Pitta a Leonarda DiCapria na Slovensku, potom to kúpil Netflix, potom HBO – bol to obrovský úspech, ale napriek tomu som hovoril, že už nikdy viac. A teraz sa konečne dostávam k odpovedi na tú otázku, či som to plánoval.
Neplánoval. Lenže prišla pandémia, bol som prvýkrát v živote ako vorkoholik nezamestnaný, a čo sa tak dá robiť cez pandémiu, asi skúsim napriek tým opatreniam niečo natočiť. S Honzom Kollerom sme si museli kúpiť izbu v hoteli, lebo by sme sa nedostali do reštaurácie v Prahe, kde som ho presvedčil a začal nakrúcať film o ňom. A počas nakrúcania som zistil, že ma táto práca napĺňa, stretol som Martina Škrtela a teraz už viem, že budem robiť film aj o ňom.
Zdena Cháru ste neoslovili? Lebo to je famózny príbeh a do vášho modelu zapadá neuveriteľne.
So Zdenom Chárom som bol na túto tému v kontakte, niekoľkokrát som si s ním volal, písal – poznáme sa vďaka Jaromírovi Jágrovi a určite by som rád nakrútil film o ňom. Lopta je teraz na jeho strane, pretože keď ste sa pýtali, či si zámerne vyberám takéto typy – prečo si ich vyberám, je, že ja som bol celý život outsider.
Narodil som sa 15. augusta, išiel som v septembri do školy a všade som bol najmladší, až po priemyslovku. A všade mi ubližovali, šikanovali ma, smiali sa mi, bol som astmatik – a ja si vyberám možno kvôli tomu príbehy o outsideroch – Attila Végh mal 130 kg v 18 rokoch a v Gabčíkove sa mu smiali.
Honza Koller opravoval traktory a kydal hnoj v JRD, pri všetkej úcte, tak to bolo. No a Martin Škrtel hral za Ráztočno a tiež mu nikdy nikto neveril, že vydrží osem a pol roka v Liverpoole – a ruku na srdce, koľko Slovákov to niekedy dokáže?
Toto je jednoznačné– a výnimočné.
To, čo ich spája, je môj detský hrdina Rocky Balboa. Kedysi som si prečítal životopis Sylvestra Stallona a keď mi bolo najhoršie, spomenul som si, aký mal ťažký život s nevlastným otcom a keď ho zbil, utiahol sa do rohu a napísal si príbehy, kde bol hrdinom. Tak vznikli aj Rocky a Rambo, ktorým napísal scenáre.
Na tlačovej besede ste spomínali, že je oveľa ťažšie robiť filmy, ak ich nahrávate počas kariéry hlavnej postavy. Ale keď som porovnával príbeh Attilu Végha a Jana Kollera.
Tak je ten prvý variant lepší.
Áno, lebo tam máte Attilu priamo v príbehu a konflikte, aj ako ich on sám vníma. Na Janovi Kollerovi bolo vidieť, že keď ide tou chodbou na štadióne v Dortmunde, je to už starší pán... Pri Kollerovi mi chýbala priama reakcia na prežívané udalosti. Škrtela ste začali nakrúcať ešte na sklonku jeho kariéry v Trnave, ale keby ste ho mali napríklad počas zápasu s Anglickom alebo v drese Liverpoolu, to by bolo veľmi silné. Na jednej strane je síce oveľa komplikovanejšie nakrúcať počas kariéry, ale prináša to obrovský bonus.
Určite je to tak. Je „bonusovejšie“ nakrúcať niekoho, kto je ešte aktívny – ako to bolo v prípade Attilu Végha alebo Martina Škrtela. Myslím si, že mnoho športovcov si to v tom momente neuvedomuje – s niekoľkými som napríklad aj rokoval a teraz, keď sú na vrchole, o to nemali záujem a je to obrovská škoda. Pretože ak napríklad vyhráte Stanley Cup a tie zábery, keď prídete domov a ukážete ho manželke a deťom, to už nikto nikdy nenakrúti.
Aj emócia je už iná po toľkých rokoch.
