Niekedy stačí na dobrý pocit zo života len tak sa stretnúť s človekom, vlastne nezáväzne, porozprávať sa.
Román Úzkosť Denisy Fulmekovej nás vracia do čias sociálnej izolácie, pandémie, ale zároveň do čias uvedomenia si, aké dôležité je stretávať sa. Rozprávať. Vidieť. Voňať. Žiť, kým sa dá.
Stretli sme sa (v kaviarni, ako inak), aby sme sa porozprávali.
Úzkosť. Človek by si povedal, že v päťdesiatke by mal byť akosi vyrovnaný, veď je dospelý. Ale táto kniha hovorí skôr o depresii, strachu zo samoty medzi ľuďmi. Ale aj o strachu z umierania. Bojíme sa žiť? Ako by ste vlastne charakterizovali hlavnú hrdinku Arletu?
“Ale veď Arleta je vyrovnaná a dospelá! Dobre, je aj depresívna a plná obáv, ale nazdávam sa, že ľudskou dušou neprechádzajú také ostré deliace čiary, aby platilo, že kto je dospelý, ten sa nemôže báť a prežívať úzkosť.
Uznávam, že Arleta by asi potrebovala na dospievanie alebo skôr dozrievanie dlhší čas, ale to iba potvrdzuje, že každý máme svoju individuálnu časomieru. A či sa bojíme žiť? Určite. Najmä vo chvíľach, keď sa bojíme umierania.”
