BRATISLAVA. V parlamente vtedy sedelo 481 mužov a deväť žien. Bol november 1974 a pred poslancov sa postavila filozofka a čerstvá francúzska ministerka zdravia Simone Weilová.
Predložila im zákon o dobrovoľnom prerušení tehotenstva, čo znamenalo, že sa už viac nemalo postihovať.
To, čo sa potom v pléne najbližšie tri dni dialo, pripomínalo divokú hádku v domácnosti. Dva politické tábory sa prudko urážali, niekedy aj vo vlastných kruhoch.
Zneli slová ako: legálna eutanázia, organizované barbarstvo. Alebo: vy fašisti, chceli by ste tu mať znovu kremačné pece.
Vtedajší prezident Valéry Giscard d’Estaing vnímal predkladaný zákon ako veľmi naliehavý. Ročne podstúpilo nelegálnu interrupciu asi tristotisíc žien a každý deň pritom minimálne jedna zomrela.
Hoci francúzski filmári v tom čase nakrútili erotický film Emmanuelle, na ktorý sa chodili pozerať húfy turistov, v otázke sexuálnej slobody bolo Francúzsko ešte v stredoveku.
Emancipovaná, slobodná a až neúprosne úprimná. Kto je nobelistka Annie Ernaux Čítajte Nový zákon začal platiť v januári 1975. To bol zároveň presne ten rok, keď na literárnu scénu vstúpila čerstvá držiteľka Nobelovej ceny Annie Ernaux – ktorá sa pre umelé prerušenie tehotenstva rozhodla tiež.
Keby ho – ako študentka na vysokej škole – nepodstúpila, spisovateľkou by sa možno nikdy nestala. Aké peklo pri tom zažila, o tom rozpráva film Udalosť, ktorý vznikol podľa jej rovnomennej knihy a ktorý práve smeruje do našich kín.
