Len dva týždne po tom, ako Nobelovu cenu za literatúru získala francúzska spisovateľka Annie Ernaux, prichádza do našich kín film Udalosť, ktorý vznikol podľa jej knihy.
Je autentickým a ničím nezjemneným záznamom toho, ako blízko sa dostala k smrti, keď v roku 1963 podstúpila nelegálnu interrupciu.
Jej príbeh vzala do rúk francúzska režisérka AUDREY DIWAN. Trúfla si naň, pretože sama sa pre interrupciu rozhodla, hoci v čase, keď jej už žiadny trest nehrozil.
Keď vlani prichádzala na svetovú premiéru na festival v Benátkach, kde nakoniec jej film získal hlavnú cenu, ešte nebola rozhodnutá, či sa novinárom k umelému prerušeniu tehotenstva prizná. Nebude bezpečnejšie skryť sa za príbeh slávnej spisovateľky? uvažovala.
Nie, bola by to chyba. Išlo predsa o to narušiť to ohlušujúce ticho, ktoré interrupcie obklopovalo a vrhalo ženy do izolácie aj v akademickom prostredí, ktoré sa považovalo za pokrokové. V čom spočívala krutosť ich situácie, hovorí AUDREY DIWAN v rozhovore pre SME.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako naozaj vyzerá pri nelegálnej interrupcii zásah do ľudského tela.
- Čo po umelom prerušenie tehotenstva Francúzky kedysi zažívali.
- A ako ho prežila ona.
- Prečo na Slovensku a v Poľsku hrozí, že v legislatíve hodíme spiatočku.
- Ako Francúzi schvaľovali nový zákon a čoho sa muži báli.
- Čo pre spoločnosť znamená román, ktorý napísala čerstvá držiteľka Nobelovej ceny Annie Ernaux.
V roku 1975 nakrútili Francúzi až provokujúco otvorený erotický film Emmanuelle. Ako je možné, že ešte dvanásť rokov predtým nemali Francúzsky právo na umelé prerušenie tehotenstva?
To ste si našli zaujímavú súvislosť. Keď bola Annie Ernaux nútená podstúpiť nelegálnu interrupciu, už sme sa blížili k sexuálnej revolúcii. Boli zlaté šesťdesiate roky, mravy sa uvoľňovali. No ešte sme ju nedosiahli a to vytváralo v spoločnosti napätie. Mládež svoje telo vnímala ako sociálne telo, považovala ho za nástroj revolúcie - chcela mať nezáväzný sex a nachádzala si priestory, kde sa večer stretávala. Musela to však robiť opatrne a tajne.
Keď som písala scenár k tomuto filmu, uvažovala som nad tým, aké to asi bolo, mať práve v tých časoch dvadsať rokov. Je jar, je leto, vaše telo je zmietané túžbou, na večierkoch stretávate príťažlivých ľudí, ktorých by ste sa chceli dotknúť - ale máte to zakázané.
Takže to obdobie, keď Annie Ernaux svoj román písala, bolo špeciálne. Bolo to obdobie, keď bolo ženské telo na križovatke a vôbec nebolo jednoduché s tým žiť.
Lekár ju oklamal. Vravel, že jej dáva liek na vyvolanie potratu, bol na posilnenie plodu Čítajte Vo filme vidno, ako všetci podliehali spoločenskému tlaku, mali strach z prísnych zákonov a trestov. Dokonca aj v akademickom prostredí. Ako sa vám podarilo do toho obdobia vžiť?
Annie Ernaux mi pomohla. Aj ja som kedysi podstúpila potrat. Chcela som to nejako filmovo spracovať, lenže dlho som váhala, nevedela som, ako mám na to ísť. Jedna kamarátka mi poradila, aby som si vzala za predlohu jej knihu. Mala som prečítané takmer všetky jej romány, len tento nie. Mala som pocit, že príbeh, ktorý Annie Ernaux napísala veľmi osobne až dôverne, mi nemôže nijako pomôcť. No keď som sa doňho začítala, uvedomila som si, ako veľmi som sa mýlila. Myslela som si, že o potratoch viem dosť, a zrazu sa predo mnou rozprestrelo množstvo informácií, o ktorých som netušila. Veľa som vďaka Annie pochopila aj precítila. Najmä o nelegálnych potratoch.
Čo ste ešte o potratoch nevedeli?
O tých nelegálnych som celý život počúvala. Poznala som príbehy žien, ktoré ich vykonávali, vedela som o nástrojoch, aké používali. Ale nemalo to nič spoločné s realitou.
