Hrať, hrať sa, hrať sa na niečo. Na prvý pohľad výrazy znamenajúce takmer to isté, ale jemná významová nuansa medzi nimi môže priniesť vo výsledku zásadný rozdiel.
Významný český divadelný teoretik Zdeněk Hořínek v roku 1969 v knihe Divadlo ako hra napísal: „V princípe hry, v hravosti hľadám kľúč k podstate divadelného umenia, hľadisko, ktoré by umožnilo jednak nájsť styčné body divadla s hrou ako takou, jednak odlíšiť divadlo od iných foriem spoločenského vedomia a konania. Alebo súhrnne: nájsť špecifickosť divadelného umenia.“
Na blízkosť divadla a hry sa poukazuje často, no na skutočnú hravosť – v protiklade s „hraním sa na niečo“, s predstieranou vážnosťou – sa v divadle často zabúda.
Hravosť v divadle? Prečo nie!
Hovoríme o „veľkom umení“, berieme ho (sa?) príliš seriózne, čakáme zásadné posolstvá. Divadelné druhy, ktoré hravosť vedome a programovo uplatňujú, máme tendenciu redukovať na „detské divadlo“ a podceňovať ich, prípadne si diváci hravosť zamieňajú s predstavou množstva gagov v dverovej komédii.
No hravosť v divadle nemusí byť limitovaná žánrom či vekom diváka.
Na festivale Divadlo, ktorý sa každoročne v septembri koná u českých susedov v Plzni, medzi tie najlepšie často patria predstavenia domáceho divadla Alfa, libereckého Naivního divadla či divadla Drak z Hradca Králové.
