Za výkon v inscenácii Slovenského národného divadla 24 bol nominovaný na ocenenie Dosky v kategórii najlepší mužský herecký výkon. Ide o autorskú inscenáciu, ktorej hlavnou témou je vojna na Ukrajine a ktorú spoluvytvárali všetci účinkujúci herci a herečky.
JAKUB RYBÁRIK v inscenácii zároveň hovoril o svojom duševnom rozpoložení, depresívnych náladách a vyhorení.
„Zaznamenal som veľa reakcií, že je ojedinelé, keď muž hovorí o svojich pocitoch. Teší ma to, ale zároveň tomu celkom nerozumiem. To sa akože nemá, to sa nedeje? Ak muž hovorí o tom, čo sa naozaj deje v jeho vnútri, nie je slaboch a nemusí sa za to hanbiť. Reči, že sa treba vzchopiť a nefňukať, prípadne skratky, že stačí sila myšlienky a bude lepšie, to je mi cudzie," vraví.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako vznikala inscenácia 24, za ktorú získal nomináciu na Dosky?
- Prečo sa v nej rozhodol hovoriť o svojom mentálnom zdraví?
- Ako môže herec vyhorieť a čo je na tejto profesii najťažšie?
- Aké sú podmienky hercov a herečiek v divadlách?
- Prečo sa rozhodol ísť na otcovskú dovolenku?
Vedeli ste od začiatku, že v inscenácii 24 budete otvárať osobné témy?
Keď sa zrušilo uvedenie hry Ostrov, nepadlo hneď rozhodnutie, že ideme robiť inscenáciu o Ukrajine. Prišlo to však pomerne prirodzene. Keďže sme začali skúšať krátko po vypuknutí vojny, každá skúška sa začínala hodinovou debatou o tom, čo sa práve deje a ako to vnímame. V jeden deň režisérka Valeria Schulczová zavrela svoj zošit a povedala: Poďme teda robiť inscenáciu o tom, čím teraz všetci žijeme.
Ani vtedy nebolo jasné, aký to bude výsledný tvar. Dali sme si pár úloh, prinášali sme nápady . Spočiatku to bolo neosobné, pripomínalo to viac spravodajstvo a nikto sa hlbšie nepúšťal do niečoho emocionálneho. Po istom čase režisérka prišla s návrhom, aby sme každý napísali aj niečo osobné. Niečo, čo nás trápi, k čomu sa chceme osobnejšie vyjadriť.
Ja som si povedal, že ak to má byť autorské divadlo, tak musím byť ku kolegom a divákom otvorený a úprimný. Nebolo treba veľa práce, pretože som mal v počítači odložený e-mail pre psychoterapeuta, ktorého som musel po pandémii vyhľadať. Ten som v podstate použil jedna k jednej.
Váš monológ je veľmi intenzívny a hovoríte v ňom o negatívnych pocitoch, smútku, zlosti, frustrácii, ľútosti a vyhorení z hereckej profesie. To však asi nepríde zo dňa na deň. Ako k nim došlo?
