Ako stredoškoláci založili vo Varšave v máji 1981 punkovú kapelu. O pár mesiacov neskôr vystúpili v televízii namiesto moderátorov vojaci v uniformách a ohlásili výnimočný stav. V uliciach boli tanky vlastnej armády, štátu velili vysokí komunistickí dôstojníci a potlačili opozičné hnutie Solidarita.
Punkeri z legendárnej kapely Dezerter už vtedy spievali texty plné rozhorčenia. Dnes sú šesťdesiatnici, zažili pád komunizmu aj vzostup nacionalizmu. Tak ako sa prv vysmievali komunistickým policajtom a súdruhom, dnes zasa konzervatívnej vláde, propagande a Putinovi.
Po bratislavskom koncerte, ktorý bol súčasťou turné k štyridsaťročnej existencii kapely, sme sa zhovárali s bubeníkom KRZYSTOFOM GRABOWSKÝM a gitaristom a spevákom ROBERTOM MATEROM.
V rozhovore sa dočítate
- Či im hrozilo väzenie, keď spievali proti komunistickému režimu.
- Prečo sa rozhodli naspievať skladbu proti Putinovi.
- Či hrajú punk preto, že je to najlepší spôsob, ako vyjadriť ich názory na svet.
- Ako sa pozerajú na súčasné politické diania v Poľsku.
- Ako vnímajú, že na Slovensku dokázala prokremeľská propaganda ovládnuť istú časť spoločnosti.
Punk ste začali hrať uprostred totalitného režimu, ktorý väznil ľudí za ostnatým drôtom. Spomínate si ešte na tie časy?
Mater: Síce s ťažkosťami, ale predsa sa k nám dostávali platne zo Západu. Punk sa nám zapáčil, pretože bol úplne iný než všetko predtým, rebelujúci proti celému svetu.
V tých časoch bolo všetko, čo sa okolo nás dialo, paranoidné, chceli sme ten pocit nejakým spôsobom vyjadriť. A keďže punková hudba je bezprostredná, mohli sme sa na nej zároveň učiť hrať.
Grabowski: Boli sme tínedžeri na strednej škole a práve v tom čase sa v Poľsku začali diať veľké politické a spoločenské zmeny. Prišli štrajky, vznikla Solidarita. Dovtedy bolo aj samotné slovo štrajk zakázané, označovali ho za absenciu v práci. Ale už sa to dlhšie nedalo zakrývať.
Vyrastali sme v atmosfére revolúcie, rebélie, nasiakli sme ňou. Otvárali sa aj možnosti umelecky sa vyjadriť, v rádiu, televízii. Prišlo uvoľnenie a my sme šli ešte o dva kroky napred, skrátka maximálne, ako sa dalo.
Na koncerte v časoch stanného práva v roku 1982, gitarista Robert Matera druhý zľava, za bicími Krzysztof Grabowski. (zdroj: Michal Wasaznik)Stále to však bola komunistická totalita, nevnímali ste hrozbu väzenia? Vaše texty boli plné irónie, vysmievali sa z policajtov, režimu.
Grabowski: Dnes, keď sa pozriem na naše vtedajšie texty, naozaj sme mohli ísť za ne aj do väzenia. Ale naša potreba vykričať svoju zlosť do sveta bola taká veľká, že sme tú hrozbu nevnímali.
Začali sme hrať v lete 1981, čiže ešte v čase uvoľnenia, výnimočný stav vyhlásili až v decembri. A keďže sa nám na začiatku nič nestalo, ešte viac nás to povzbudilo. Bola to generačná záležitosť, podobne ako keď neskôr prišiel hiphop, my sme mali punk.
Po vyhlásení stanného práva velila režimu armáda, v uliciach boli tanky. Nemali ste v takom stave problémy už len pre svoj zjav?
