„Zem sa bude rozkalovať ako zle vykysnutý a vyváľaný chlieb v rozpálenej peci. Priepasti nebudú mať dna, nuž nikoho nevydajú na svetlo božie, koho raz prehltnú. Slnko očernie ako zhnitá plánka v sene a neukáže sa na oblohe, lebo nebude mať komu svietiť.“ Piargy nie sú také známe ako Malka či Nevesta hôľ, nie sú poviedkou, ktorou si Františk Švantner vyslúžil nálepku čítankového autora, ani poviedkou, ktorá ho dostala do povinného čítania, ale vďaka rovnomennému filmu práve premietanému v kinách sa možno stanú poviedkou, ktorá ho tejto nálepky konečne zbaví – a dostane ho do oveľa lukratívnejšej kategórie „čítania pod lavicou“. Ambície najnovšej snímky režiséra Iva Trajkova však rozhodne presahujú popularizáciu klasiky. O tom, ako a prečo Piargy vznikli, v čom sa vymykajú zo slovenskej produkcie a prečo možno zarezonujú v Amerike viac ako v Európe, sme sa rozprávali s ich producentkou Silviou Panákovou.
Nakrútiť čiernobiely artový film na motívy autora povinného čítania sa zdá byť pomerne riskantný podnik. Napriek tomu ste doň išli a vytrvali ste ďalších osem rokov. Čo vás na ňom natoľko oslovilo, že ste doň vložili dôveru?
Jozef Vajda: Detské túžby sú tie najsilnejšie Čítajte Na začiatku sme nevedeli, že to bude čiernobiely film – to vzniklo až postupne v procese tvorby. Až keď sme začali spolupracovať s veľkými profesionálmi, pochopili sme, čo to vlastne všetko zahrňuje. Od prvého momentu, keď sme v roku 2012 dostali prvý grant na vývoj filmu, sme vedeli, že na tento film sa nám podarí získať peniaze, aj keď ich možno bude treba viac, ako sme si spočiatku mysleli.
Komisia nám dala najavo, že sa jej projekt páči – bolo to slovenské, zobrazujúce našu minulosť a v kontexte sociálnych drám zo súčasnosti, ktoré sa vtedy nakrúcali, to bolo zrazu niečo iné, a myslím, že práve to ich oslovilo. Preto nám to nakrúcanie aj dlhšie trvalo. Sociálnu drámu môžete nakrútiť i v Bratislave, nepotrebujete lavínu ani historické kulisy...
Ukotvenosť v slovenských historických reáliách môže na druhej strane predstavovať problém pre zahraničné publikum...
Podávala som niekoľko grantov aj do iných krajín – nakoniec sme len trojkoprodukcia s Macedónskom a Českom. V Nemecku, v Poľsku, v Slovinsku, na Ukrajine sa to veľmi páčilo, ale bolo to pre nich príliš slovenské, takže áno, naráža to na seba. Veľmi ma potešilo, že ako prvý nás oslovil židovský festival v Miami, kde sa bude film hrať v januári.
Silvia Panáková (zdroj: FOTO - Mayo Hric)Pritom tá židovská linka je vo filme len v náznaku, ako súčasť doby, a napriek tomu ten film vybrali, asi pre „Me Too“. Ideme aj na viaceré európske festivaly, do Cottbusu, do Maďarska, ale mám pocit, že v Amerike to bude možno rezonovať viac ako v Európe.
Réžie filmu sa ujal český režisér macedónskeho pôvodu Ivo Trajkov. Ako to sedí k takej rýdzo slovenskej téme? Nebáli ste sa toho, ako na kritiku z vonku, navyše de facto „z Prahy“, zareaguje slovenský divák?
Ivo Trajkov mal ako režisér jednu obrovskú výhodu, že v takej dedine v Macedónsku vyrastal, poznal jej chod, vedel, čo dokáže s ľuďmi urobiť fanatizmus – jednoducho vedel, o čom nakrúca. A my sme predsa nechceli nikoho kritizovať – nech si každý žije, ako chce. My len poukazujeme na to, že takto to tu bolo v roku 1939 a v roku 2022 je tu to isté.
Existuje veľa paralel, ktoré možno aj tušíme, ale naplno si ich uvedomíme, až keď sme s nimi konfrontovaní. Či už je to fungovanie v cirkvi, postavenie žien, alebo mechanizmus manipulácie... Je fascinujúce, že Švantner to napísal v štyridsiatych rokoch minulého storočia, navyše bol mladý, tridsaťročný a napísal to tak, že z toho mrazí i dnes.
